Najkrajšie z detí
Milujem ju?
Hľadím na žiariaci mesiac vysoko nad mojou hlavou, vysoko nad našim útočiskom. Fascinujú ma jeho jemné ale kruté ryhy, jeho jazvy bolesti. Videl už toľko nocí. Nekonečných nocí lovu. Každú noc si na tvár pridáva nové a nové jazvy ľútosti. Mesiac... Ich strážca, ich ochranca. Ich jediné Slnko vo svete krutých nocí.
Sedím a žmúrim oči, hoci by som nemusel. Čakám na svoju pani, na ňu, jediný zmysel môjho života. Na studňu všetkej mojej nenávisti a lásky. Každú noc, skoro už ráno, keď k nej ulíham a smiem sa dotýkať jej bledého, chladného tela, mám pred očami čierne krajky spodného prádla, ktoré onedlho sama stiahne a odhalí tak svoju nahotu. Vtedy cítim nekonečnú lásku korunovanú mohutným orgazmom pri našom vzájomnom pití... a milovaní. Zbožňovaná je láska moja temná, ktorá sa každé ráno vracia z lovu späť ku mne. Jej krvavé pery a teplý bozk na krk. K ústam mi priloží svoju jemnú ale desivo silnú ruku, bledú práve ako mesačný svit. Na úzkom zápästí sa mihne oslnivý záblesk britvy... Beriem si jej ruku do úst, prímam jej bozk na krk a pokračujem v pomalých pohyboch v jej vnútri.
„Pi... pi...“ šepká vzrušeným, najsladším hlasom na celom svete. Ja sa blížim k vrcholu, nekontrolovateľnou túžbou sajem jej život, jej krv. Ona si ho zo mňa berie naspäť, hoci viem, že za noci lovu určite nehladovala.
„Pi... pi môj jediný... pi... krásavec... pi ma... ách... ach...“ vzdychá, prestáva piť, zovrie ma v objatí vyvrcholenia a ja sa odovzdávam prírode, vybuchujúc do jej nezvykle rozpálenej nahoty. Padá na mňa, pomaly uvoľňuje zovretie ostrých nechtov a silných stehien. Odvažujem sa otvoriť oči a zadívať sa do jej. Znova sa dívam s láskou, znova ma uväznila moc jej krvi.
Už je tomu veľa nocí, čo som sa nechal opantať slovami o moci, láske, krvi a noci. Videl a zažil som veľa na to, aby som jej ešte veril. Dnes... dnes sa vo mne prebudila nenávisť. Dakde som sa dopočul, že ak sa u takých ako ja prebudí nenávisť k pánovi, existujú iba dve možnosti. Dnes, až sa vráti a spozná, že sa nenávisť ukázala v plnej kráse, ponúkne mi jednu z možností. Neviem ktorú si mám vybrať. Ani jednu nechcem, obe sú hnusné, odporné a temné ako Posledná Noc. Obe ma dovedú do pekla, do zatratenia. Odoprú mi pohľad na Slnko. Môj jediný triumf nad ňou.
Šialenstvo nenávisti odrazu spúšťa svoju karmínovú oponu a ja sa prepadám do besnenia. Mozog si, aj napriek bariére z jej krvi, uvedomuje rúhanie a strašidelné činy mojej lásky k nej. Lásky a nenávisti, dvoch sestier – dvojičiek, ktoré sa vo mne zrodili v okamih, kedy mi dala napiť jej krvi. Keď sme sa spolu milovali prvýkrát a ona bola rovnako príťažlivá ako dnes.
Nenávisť... za to že jej musím slúžiť ako otrok. Za nekontrolovanú lásku a čary krvi, ktorými ma zviazala do svojej siete ako pavúk muchu. Za krv, čo som jej dal. Ale čo ona dala mne za to, že som iba bábka poslúchajúca jej rozkazy?
Som... nie! Stoj! Kľud! Beštia v krvi ukrytá, zmizni! Strať sa! Chcem... chcem znova milovať a nevedieť pravdu...
Nenávidím ju?
Tam, za alejou košatých líp, za strašidelným, hustým parkom neďaleko tmavej, opustenej a opršanej gotickej stavby, stojí naše útočisko. Jednoduchá budova z čierneho kameňa ozdobená freskami a chrličmi, ktoré stvoril šialený umelec kdesi v dvanástom storočí. Všetko je tak staré, schátralé a zmočené častým dažďom, že sa divím, ako to môže stáť. Celé mesto, nielen naše okolie, je obklopené touto... týmto morom špiny, staroby a čohosi, čo neviem popísať. Rúhačskej nečistoty? Prekliatia? Smútku? Alebo je to iba vízia, fatamorgána mojej zvrátenej mysle?
Prišla. Vrátila sa tak, ako už tisíckrát pred tým. A ihneď to spoznala. Stačil jej jediný pohľad, dotyk a zarazila sa. Uvedomila si, že dnes v noci... skôr cez deň, príde o svojho najlepšieho sluhu, o svojho najlepšieho ghúla. Áno! Som ghúl. Ale ona, jediná moja láska, mi tak nikdy nevravela. Ďakujem jej. Každé ráno som jej za to ďakoval. Možno... možno aj toto ráno jej poďakujem. Ale rozhodne inak ako tie minulé.
„Ravi. Už?“ opýtala sa o okamih neskôr smutným hlasom. „ Už si pocítil hnev?“
Nedokázal som jej odpovedať, do očí sa mi nahrnuli slzy a hrdlo mi zovrel smútok z toho, že naša láska končí.
„Nemusíš plakať Ravi. Mám povolenie. Môžem...“ viac nepovedala, zodvihol som zrak a ona v mojich očiach musela uvidieť odhodlanie čeliť tomuto najtemnejšiemu a najkrutejšiemu požiadavku, aký môže mať. Nie, vravel môj pohľad, nechcem tvoj dar neživota.
Chvíľu tak stála pri mne, jednu ruku mala položenú na mojom ramene, druhú voľne spustenú popri nádhernej figúre do čiernych šiat oblečeného tela a hlavu mala sklonenú k zemi. Dlhé medené vlasy padali popred hlboký výstrih.
Prestal som plakať, dokonca aj fňukať. Sadol som si na posteľ. Prišla ku mne, sadla si vedľa mňa.
„Ak to nechceš. Ak nechceš môj dar... potom musíš zomrieť,“ povedala veľmi potichu. Akoby hlboko vo svojom vnútri zvádzala divoký boj.
Zamaskoval som svoje prekvapenie z jej vnútorného boja neistou vetou: „Radšej zomrieť, ako takto... takto prežívať a trpieť svoj nekonečný život.“
Pootočila hlavu a pozrela mi do očí.
Neviem ako dlho sme tam tak sedeli. Odrazu sa usmiala a svoj erotický hlas zafarbila do môjho najobľúbenejšieho tónu a ešte stále s úsmevom povedala: „Hlupáčik.“
Skočila na mňa, hodila ma na posteľ a pevne ma chytila za všetky končatiny. Vedel som aká je silná, ale i napriek tomu som sa snažil striasť ju. Bránil som sa iba chvíľu. Neprestávala sa usmievať ani keď sa skláňala nižšie k môjmu krku.
„Bláznik nádherný. Budeš najkrajší z mojich detí...“ zašepkala, keď sa mi dlhé zuby zaryli do krku. O chvíľu som pocítil, čo je to skutočná prázdnota. A o pár sekúnd mi na pery dopadli prvé kvapky krvi. Krvi mojej matky.
Za pár minút som zažil hlad. Prvý z tisícov nasledujúcich.
Asi ju predsa len nenávidím.
ZRudi T.M. Hein 16.08.2004
Zhruba od 00.15 do2.14
Partneri
