Kvetina
Mrazivý dych nočnej oblohy preťal masu šedých, nepoddajných oblakov. Drobná náruč snehom pokrytej krajiny sa radostne roztvorila a s dychtivosťou čakala na svoje priateľky. Lenivý krok malých kryštálikov sa zmenil na vášnivý tanec, ktorý sprevádzali rytmické tóny snehovej búrky. Biele vrece hodvábnej prikrývky sa roztrhlo. Nahé konáre stromov sa s tichým povzdychom zaodeli do hebkých šiat. Do šiat, ktoré ladne obopínali ich vyzývavé krivky. Vyschnutá, mrazom spálená tráva zabalená do kožušiny ľadu, prijala novú snehovú nádielku s prenikavou dávkou nespokojnosti, ktorá zanikla pod hlasným zívaním unavenej pôdy. Lahodné ticho natešene pozorovalo všetku tú nádheru. Iba sem-tam sa rozhodlo prerušiť obraz večernej krajiny malým zašušťaním, či polotichým priateľským rozhovorom so severákom. Náhle sa večerný kolobeh snehovej nádielky zastavil. Čas spomalil. Červený prameň teplej tekutiny pohltil bielu nádheru. Výkrik plný bolesti prenikol do špiku kostí. Priehľadná slza dopadla do červenej kaluže, kde rozvírila hladinu farebných odtieňov. Chabé vlčie telo sa schúlilo do klbka v snahe zabrániť ďalšiemu bolestivému bodnutiu. Postava zahalená hnedým pláteným kabátom vydala radostné chrčanie a zmrzačená ruka pevnejšie obopla teplú rukoväť dýky. Ovzdušie preťalo jemné zasvišťanie ocele...
Rozosmiala sa. Tmavé kučeravé pramienky jej neposedne padali na obnažené plecia.
„Desať rokov. Bude tomu desať rokov. Náramne dlhý čas. Vlastne, na dobe vôbec nezáleží. Ide skôr o princíp. Od mala si predsa mala tušenie, že niečo nie je v poriadku. A dnes... práve dnes sa všetky tvoje pochybnosti rozplynuli ako dym.“ Belasé oči spočinuli na odraze v okne. Na to, že prebdela celú noc, vyzerala skvelo.
„Matka... žena hrdo nosiaca bremeno osudu. Taká zraniteľná, neskrotná, starostlivá... A predsa dokáže ublížiť. Koľko som to mala? Šesť, či sedem rokov? To je jedno... bola si mojou matkou a predsa si sa mi sprotivila. Cundra jedna! Celé to bola iba obyčajná, nevydarená fraška! Nič viac. Iba divadlo mylnej predstavy o tom, aký je svet úžasný. Stačil jediný pohľad ponad ružové okuliare a všetky tie krásne sny zmizli. Už som viac nedokázala znášať tvoje pohľady, dotyky, gestá, či koketný spôsob života. Bolo treba niečo urobiť. Rýchlo a nenápadne... veď ty si ju zabila!“ Tep sa zrýchlil. Dlhé prsty kŕčovito zovreli okraje vankúša a ženské telo sa schúlilo do klbka. Chvíľku hľadela do prázdna. Počúvala tlkot vlastného srdca. Keď dobojovala so svedomím, prudko sa posadila.
„Nemôžem za to. Hovorila si síce matka, lež bolo to iba klamné presvedčenie, ktoré jej vnútili okolnosti. Veď, človek nemôže... nedokáže priviesť na svet tvora... ako ja. Chuť zabíjať opantáva zmysly... a... a navyše, ľudia bežne zabíjajú. Tak na čo to všetko?“ Teplá deka sa zošuchla na zem. Jej nahé telo zažiarilo ako mesačný svit za tmavej noci a belasé oči, blčiace nenávisťou, prebodávali čiernu tmu. Šaty roztrúsené po zemi a mužská postava pokojne spiaca v pohodlných prikrývkach dokonale vykresľovali dej jedného vášnivého príbehu spred niekoľkých hodín. Pomaly sa obliekla.
„Je na čase spečatiť svoj osud. Je nás málo. No sme šťastní...“ Teplá slza spadla na studenú ženskú ruku. Tvár plná bolesti si nasadila rúško bezcitnosti a šľachovité nohy krehkej panny pritancovali k posteli. Plné pery skrášlené bielymi tesákmi slastne zamľaskali. Žila pulzujúca na krku spiaceho muža ticho vykríkla. Červená tekutina pokryla svalnaté telo a krvilačný hlad zavŕšil dielo skazy...
V jednom malom dome na okraji neveľkej dediny trónila rozľahlá izba. Skrášľovala ju iba veľká posteľ, mahagónový nočný stôl, stará skriňa a jedny staré balkónové dvere oddeľujúce dva svety. Dosť často menila návštevníkov. A práve dnes si zmyslela, že svoj nudný život vymení za niečo extravagantné. Jediným mávnutím pokryla svoju teplú náruč perlami ľadu a mladý muž, užívajúc si rozkošné chvíle milovania, spoznal tajomstvo umierania. Biela kvetina tróniaca na hebkom vankúši svietila sťa snehová vločka uprostred rozpútaného pekla tmavých farieb. Krv stekajúca po studenej mužskej nohe dopadla na dlážku a zmiešala sa s prachom, vytvárajúc tak obraz smrti. Štíhla ženská postava sa silnejšie zabalila do otrhaného kabáta a radostné vzdychy snehovej metelice pohltili jej drobnú postavu utekajúc v ústrety osudu.
Muž radostne zachripel. Zodvihol ruku a bodol. Bodol raz, dva razy, bodal neustále. Sladkastá krv postriekala kríky, čiernu srsť, i zjazvenú tvár; zmiešala sa so studeným snehom, čím vytvorila majstrovské veľdielo skazy. Kdesi zapraskali vetvičky, konáre stromov jemne zavŕzgali a studený severák dával každému najavo svoju nevôľu. Chabé vlčie telo sa bezvládne zvalilo na studenú zem. Žlté zrenice sa zúžili, svaly napli, ostré tesáky sa nebezpečne zablysli a čierny ňufák zavetril odporný pach svojho trýzniteľa. Bol lovcom. Sklonil sa nad bezvládnym vlkom a opäť zachripel. Prudkým trhnutím odhodil zúbožené zviera pod veľký strom. Potom vytiahol malú zbraň a namieril uprostred prosiace oči svojej obete. Vystrelil...
Hlasný zvuk práve zlomenej kosti potvrdil jej silu. Belasé oči prebodli vystrašenú tvár lovca a dlhé prsty sa pomaličky omotali okolo mohutného krku. Žena nebezpečne zavrčala. Lovec sa však nezľakol. Pravou rukou ju zasiahol do tváre. Čas, ktorý bude potrebovať na to, aby sa spamätala z nečakaného útoku, mu poslúži na útek. Ibaže podcenil útočníkovu silu a ocitol sa na zemi. Mala tvár dievčaťa. Veľké oči vsadené neďaleko od seba lemoval malý okrúhly nos. Plné pery červenkastého odtieňa sa nebezpečne usmievali a kučeravé pramene dlhých vlasov ladne padali na jej plecia. Končeky tejto skvostnej hrivy boli zlepené od krvi.
„Práve si po teba prišla smrť,“ precedila zamatovým hlasom a ostré biele tesáky roztrhali hrdlo muža. Skôr ako stihla prchajúca duša lovca zaklopať na brány očistca, úzke pery precedili dve slová: „Ty kurva.“
Špinavým rukávom si pretrela ústa, čím odstránila stopy krvi. Očami zablúdila k čiernej kôpke pod stromom. Kráčalo sa jej ťažko. Dýchala prerývane, pri srdci ju nepekne pichalo. Prvá slza zmrzla na líci. Druhá stiekla na zakrvavené ruky, ktoré sa jemne dotýkali nepekných rán čierneho vlka. Pritúlila sa k nemu ako dieťa k svojej matke. Potichu zapriadla. Studený čierny ňufák sa obtrel o jej tvár. Žlté zrenice sa bolestne zúžili a teplý ružový jazyk olízal slzy ženy, ktorá potichu plakala. Pohladila ho po šiji. Vlk pokojne dodýchal...
Ticho preťal nenávistný výkrik plný bolesti. Žena pomaly vstala. Veľké belasé oči uprela na čiernu bezvládnu kôpku mäsa a kostí.
„ Potrvá dlho, kým ťa pomstím....“ zašepkala.
Na malom hrobe pod bukovým drevom si slastne ležala biela kvetina. Aj keď sa čerstvo nápadný sneh ligotal a jagal sťa perly na krku cudnej dievčiny, ona bola nadpozemsky krásna. Lupienky pospletané pavučinou sa pohojdávali v studenom vánku brata severáka. Drobné lístky skrášľujúce stonku kvetiny sa natešene trepotali v tónoch zimnej melódie. A červená stopka kráľovny si pokojne pohmkávala smutnú pesničku. Ženská silueta sa matne črtala v zmietajúcej sa búrke. Kroky ticho dopadali na hodvábny sneh. Nevedela, kam pôjde, ba ani to, či prežije do rána. Jedným si však bola stopercentne istá. Jej ľudská existencia zanikla posledným bodnutím lovcovej dýky a na svetlo sveta sa predralo jej skutočné ja. Bola jedným z nich.
Partneri
