Návrat
Vošla som do bytu, kľúče som nepotrebovala. Zvolala som: „Ahoj!“ ale nikto neodpovedal. Nenamietali by, keby som sa nevyzula, ale nešlo to inak – reflex.
Chodba sa vôbec nezmenila, bola stále tmavá a koberec rovnako červený. Aj zrkadlá na skriniach poznačili čiesi ruky. Zahľadela som sa na biele otlačky, priložila som k nim svoje prsty. Na malíček a ukazovák som nedočiahla. To bola určite stopa po otcovi. Jeho dlaniam sa ženské nikdy nevyrovnali.
Odrazu som začula buchot balkónových dverí. Potešila som sa. Podľa tichého kýchnutia som spoznala, že je to mama. Pochopila som, prečo ma nemohla počuť. V okamihu, keď v hrnci niečo puklo, sa na mňa pozrela. Mykla sa.
Šťastne som sa na ňu usmiala.
„Ako som sa zľakla,” upokojovala samu seba.
Neobjímali sme sa od minuloročných Vianoc. Ani teraz sme to nezmenili.
„Keby si tu bola včera, stretla by si aj Mareka. V práci mu dali dovolenku, tak nás prišiel pozrieť.“
„Kto to mohol vedieť?“ Teraz som vzdychla ja.
„Hej, veď ty za to nemôžeš.“
Chcela som jej pripomenúť, že to nie je ani jej chyba, ale nemalo by to význam.
Prešla som okolo kúpeľne do svojej izby. Sadla som si na stoličku pri počítači. Všetko tu bolo na svojom mieste. Stále som tu cítila detstvo, hádky s Marekom, bitky, dohadovania. Rodičom sme nervy nešetrili. Bolo mi ľúto, keď odišiel na vysokú a na internát, ale zároveň som od neho mala konečne pokoj. Počítač iba pre seba, televízor iba pre seba a keď boli naši v práci... celý byt iba pre seba. Neskôr som na vysokú odišla aj ja. Na rozdiel od svojho brata som bola doma len raz a potom dlho nič, až dnes. Aj to mi dalo dosť práce.
Opäť som sa započúvala do ticha, prerušil ho výťah, ktorý zastal na našom poschodí. Počula som škrabot kľúča v zámke. Dvere sa otvorili – otec bol doma. Bežal rovno na záchod. Znamenalo to, že nasledujúcu polhodinu sa tam nik nedostane. Vrátila som sa do kuchyne k mame.
„Otec sa vrátil,“ povedala som, i keď mi bolo jasné, že ma nepočuje.
„Bude rád,“ rozmýšľala nahlas, „toto má najradšej.“
Nahla som sa jej ponad plece, aby som videla do hrnca na šporáku. Ošľahol ma závan jaterníc, už chladli na boku.
„To vyzerá dobre.“ Spomenula som si, keď som ich jedla naposledy. Bolo mi zle a jedlo celé dva dni opúšťalo môj žalúdok opačným smerom.
„Viem, že ti nikdy skutočne nechutili,“ povedala smutne. „Hm – vidíš? Pri každej maličkosti si na teba spomeniem.“
Chcela som jej povedať, že by sa už toľko nemala trápiť. Hlavné je, že sa s otcom po tej nehode udobrili. Neviem, ako by to zvládla sama. Vlastne najprv o nič nešlo. Po vianočných prázdninách som sa musela vrátiť do Bratislavy na skúšku. Otec mi na autobusovej stanici zisťoval najlepšie spoje. Jeden, čo stál len vo Zvolene a Nitre, odchádzal ráno o pol piatej. Nevadilo mi skoré vstávanie – vadilo mi dlhé cestovanie. Ale v noci poriadne nasnežilo, mama ma nechcela pustiť, že cesty nebudú ráno posypané...
„Prosím ťa,“ snažil sa ju presvedčiť otec. „Pôjde takmer po rovine. Nič sa jej nemôže stať.“
Nepomohlo to. Dokonca mi schovala cestovný lístok, náhodou som ho našla, keď som zháňala potvrdenie o trvalom bydlisku. Odvtedy verím, že matky majú šiesty zmysel. Pri Žiari nad Hromom autobus vyletel z cesty a zostal v priekope.
Zo spomienok do reality ma vrátil otcov hlas.
„Tie dvere sa kľúčom nedajú otvoriť. Ako sa máte?“ vošiel k nám. „Si tu sama? Myslel som si, že tu niekoho máš...“ skonštatoval, keď pohľadom preletel po miestnosti.
„Nie, rozprávam sa... sama so sebou,“ tvárila sa... previnilo.
Do tretice vzdychol on. „Rozprávala si sa s ňou, však?“
Vedela som, že tým myslí mňa.
„Je to tvoja chyba,“ nemilosrdne vyriekla myšlienku, ktorá brázdila jej myseľ každý deň. Do okna narážali kvapky dažďa, v malých potôčikoch stekali po rímse medzi muškáty. Skamenela som. Otec buchol po stole.
„Mám toho dosť! Nemôžem to dookola počúvať...“
„Zomrela tým hrozným spôsobom,“ ukázala slzy, „mám to pred očami aj teraz!“
Zamyslela som sa. Tak veľmi som jej chcela povedať, že to až také strašné nebolo. Vlastne si na nič nepamätám, stratila som vedomie a kým ma našli – ako tomu hovoria lekári – zomrela som na vnútorné krvácanie.
„Myslíš, že ja v noci spím?!?“ neprestávali sa hádať. Otcovi očervenela tvár. Prvýkrát som videla ako sa mu v momente oči utopili v slzách.
Jeho ďalšie slová som nevnímala. Uvedomila som si, že kričí a to bola na mňa silná káva. Ako hmla som prešla do chodby, pozrela som sa do zrkadla, ktoré mi odmietlo ukázať môj odraz, (Žmurkali na mňa len otlačky prstov.) a rovnakým spôsobom som opustila byt. Bez stlačenia kľučky... Bez kľúča...
Partneri
