Drakobijca
Anadrien zvaný Drakobijca a Principalo boli dvojčatá. Narodili sa v tú istú hodinu tej istej matke. Nič však nenasvedčovalo tomu, že sú súrodenci. Anadrien bol vysoký mocný muž, večne zachmúrený s bystrou mysľou. Svalnatú postavu chránil krúžkovou zbrojou a pri páse mu visel ťažký meč. Čierne oči hľadeli na svet cez úzky priezor prilby, kvôli ktorej aj čierne vlasy Drakobijcu boli ukryté pohľadom zvedavcov. Na prilbe sa červenal ozdobný chochol a bol to jediný svetlý bod celého Anadrienovho odevu – inak bol zahalený v čiernom.
Naproti tomu, Principalo bol malej prihrbenej postavy. Od detstva zaostával za ostatnými nielen mysľou, ale aj fyzicky. Bol nemý, a jeho hrubé ruky, obe akoby ľavé, sa nehodili na žiadnu prácu. Malé modré očká mu takmer nebolo vidieť pod hustou hrivou strapatých svetlých vlasov. Z večne pootvorených úst mu odkvapkávali sliny a celý jeho vzhľad hovoril jasne – pomätený úbožiak, ktorého treba ľutovať. Kvôli jeho grotesknému vzhľadu ho všetci volali Principalo – podľa vodcu kočovných komediantov.
Anadrien, pyšný a mocný muž, cítil potrebu starať sa o svojho úbohého brata. Bola to nielen jeho bratská láska, ale aj ľútosť. Bol totiž presvedčený, že jeho brat by bez neho určite zahynul, pretože sa o seba nedokáže postarať. Nič tak nepolichotí pýche muža, než zhovievavosť k bezmocnému... Pre neho bol Principalo akoby malým bezbranným psom, ktorého je treba ochraňovať.
Principalo mu bol oddaný a verný. Niekde v kútiku svojej zaostalej bytosti vedel, že je svojmu silnému bratovi skôr na obtiaž a preto si nesmierne cenil, že sa o neho stará. Do istej miery sa skutočne podobal psovi, ktorý sa dokáže tešiť z malého prejavu lásky a je ochotný za pána položiť hoci aj život.
Ako napovedá Anadrienova prezývka, bol Drakobijcom. On a jeho brat Principalo sa túlali krajom a vyhľadávali draky, netvory, ktoré škodili ľuďom. Čoskoro sa stali legendou, presnejšie, Anadrien sa stal. Principalo nemal v hrdinských eposoch miesto. Mrzákovi to bolo jedno. On sa bojov nikdy nezúčastnil. Keď jeho mocný brat dohnal stopovaného draka, odlákal ho ďaleko od svojho bezbranného zverenca. Tak to malo byť aj tentoraz...
Anadrien zdesene pozeral na vypálenú dedinu. Zničené a rozborené domy len ťažko dokazovali, že tu niekedy bola čulá osada. Strechy boli strhané, steny rozrumené. Naokolo sa povaľovali kusy stavieb, v strede dediny vyschnutá studňa. Dorazili sem, keď stopovali draka. Podľa stôp to bol ten najväčší drak, akého Drakobijca mal možnosť stretnúť. Zničená dedina tomu nasvedčovala rovnako ako hlboké a veľké stopy.
„Tak čo, braček, myslíš, že si s ním poradíme? Je naozaj veľký!“ zahučal čiernovlasý bojovník zvučným hlasom. Jeho brat sa k nemu prihrbene priblížil a pokyvoval hlavou na znak súhlasu.
„Máš pravdu, zatiaľ sme dostali všetkých. No, ale starosti mi robí oheň. Tento drak zrejme vypálil celú dedinu a predsa viem, že ohniví draci nejestvujú. Možno, že oheň použili dedinčania na svoju obranu... No, čo tam po tom. Stopa vedie do hôr. Vyspíme sa tu a zajtra ho nájdeme. Súhlasíš?“ pokračoval Anadrien. Principalo prikývol. Pes vždy počúva svojho pána...
Ráno sa vydali na cestu. Stúpali vysoko do hôr. Okolo nich sa do závratnej výšky dvíhali skalnaté vrcholy. Cítili sa popri nich žalostne malí a bezvýznamní. Stopy ich doviedli pred jaskyňu. Bola to vlastne len akási široká prasklina v skale, jej steny sa nespájali a nevytvárali strop. Zhora sem tak mohlo prenikať trochu svetla. A to je pri boji dôležité. Anadrien pozrel na Principala.
„Zostaň tu, nech sa deje čokoľvek! A daj si pozor, keď budeš počuť niečo vychádzať z jaskyne, schováš sa tamto!“ prikázal Drakobijca a ukázal na úzku puklinu. Potom poťažkal oštep a upravil si pás s mečom.
„Tak do toho...“ povedal si pre seba a stratil sa v šere jaskyne. Ešte nikdy nevidel, aby si drak vybral tak rozľahlý priestor ako svoju skrýšu. Čoskoro pochopil, prečo to tak je. Keď jeho oči prenikli temnotou, zistil, že do inej jaskyne by sa ten drak jednoducho... no, nezmestil by sa do nej. Bol to obrovský jašter tmavozelenej farby, len brucho mal krvavo červené. Hlavu zdobili rohy, ktoré dosahovali dĺžku Anadrienovej nohy. Ostré zuby mal vycerené akoby v grimase. Tesáky mal ostré ako dýky a dlhé práve tak. Anadrien potlačil výdych údivu. Mal šťastie. Drak spal. Bojovník pochyboval, že draka zabije len oštepom. Bol rozhodnutý hodiť oštep a než sa drak spamätá, rozsekať ho mečom. Zdvihol zbraň a dobre zamieril. Hrot sa zaleskol v matnom svetle a zabodol sa drakovi pod ľavú lopatku. Ale zbraň nemala dostatočnú rýchlosť, aby prerazila až k srdcu. Aj tak však stačila na prebudenie draka. Bolo to ako prebudiť prírodný živel, ako rozbúrená rieka, ako pekelný oheň, ako lavína. Plaz sa vztýčil na zadné a roztiahol krídla. Hrozný rev zaplnil jaskyňu takou silou, že Drakobijca takmer stratil rovnováhu. Plaz klesol na všetky štyri a premeriaval si Anadriena. Ten prekonal strach a zaútočil. Meč opísal oblúk a narazil na šupinatú kožu. Úder bol mocný, Anadrien doňho vložil celú svoju silu a meč sa... odrazil! Koža draka bola pevnejšia než oceľ! Jašter znova hrozivo zareval a prednou nohou, zakončenou prstami s pazúrmi, odhodil Drakobijcu k stene. Lovec netvorov so zadunením narazil na kameň a spadol do prachu. Jeho zbroj bola roztrhaná obrovskými dračími pazúrmi. Bojovník sa sťažka zviechal na nohy. Práve včas, aby sa dostal z dosahu plameňa, ktorý vyšľahol z drakovej papule. Takže povesti neklamali! Skutočne jestvovali ohniví draci! To však bolo pre Anadriena zdrvujúce poznanie. Odskočil čo najďalej od draka a rozbehol sa von z jaskyne. Meč síce zvieral v ruke, ale ani mu nenapadlo, aby ho použil. Nemohol však ujsť. Plamene ho dostihli a jeho šatstvo zmenili na sčernalé handry. Popálený Drakobijca klesol na kolená. Zranený lovec čakal na ranu z milosti. Úder prišiel, no rozhodne nebol poslom milosti. Drak sa chcel pohrať, skôr, než sa nažerie. Pazúry zasiahli Anadriena zo strany do prilby a pomliaždili ju takou silou, že Drakobijcu zdvihlo zo zeme a hodilo o stenu. Ešte žil, no nevládal vstať, len bezvládne ležal a pozoroval, ako sa drak blíži a ako... Ako Principalo vbehol do jaskyne s neskrývanou zúrivosťou. Prvýkrát nepočúvol rozkaz svojho brata a ochrancu, nevydržal počúvať Anadrienov zúfalý krik. Ako oddaný pes bol rozhodnutý obetovať sa za svojho pána.
„Nie! Principalo!“ kričal Anadrien. Brat ho však nepočúval. Zúrivo sa rozbehol k drakovi a v behu zdvihol zo zeme meč, ktorý tam spadol po plazovom útoku. Nedbal ani plamene, ktoré ho olizovali, kým sa dostal k drakovi. Tesne pri netvorovej hlave sa prudko odrazil a vyskočil plazovi až k oku. Drak nestihol zareagovať a teraz za to platil. Čepeľ sa mu vnára hlboko do nechráneného oka a zasahuje mozog. Drak reve a zmieta sa, Principalovo telo je trhané na kusy a obíjané o steny... Napokon drak stíchne. Mohutné telo sa zvalí, aby viac nevstalo. Nie je však jediné. Principalo leží hneď vedľa, v bezvládnej ruke zviera meč a oči sa aj po smrti upierajú k Anadrienovi. Drakobijca sa pokúsil postaviť a opierajúc sa o stenu, došiel k Principalovi. Mrzákova tvár je krvavá a roztrhaná, znetvorená na nepoznanie. Už predtým skrútené telo je teraz polámané a rozpárané. Anadrien pokľakol pri tele mŕtveho. Strhol si prilbu a jeho bolesťou a smútkom skrivená tvár sa skláňala k Principalovi. Slzy mu stekali po tvári a dopadali na tvár brata, sluhu, otroka, psa... Nie, Anadrien už vie, že sa celý čas mýlil.
„Prepáč mi Principalo, prepáč mi moje zmýšľanie! Celý život som bol presvedčený o tom, že si bol stvorený ako bezbranný tvor, ktorého musím ochraňovať. Teraz už viem, že to tak nebolo... Ty si bol vzácnym človekom, riskoval si život s oddanosťou a odvahou, danou len ľuďom, ako si ty. Kiežby aj v iných ľuďoch bolo toľko lásky a toľko dobra, ako bolo v tebe, hoci ty si poznal len posmech a ľútosť... Len moju ľútosť, aj keď ťa nebolo treba ľutovať. Veď ty si bol práve takým človekom ako ja, možno aj lepším, pretože ty si nikdy nepochyboval o tom, že dokážeš pre mňa zomrieť... Ďakujem ti, brat môj, Drakobijca!“
A tak, keď Anadrien odchádzal, stál pred jaskyňou jednoduchý drevený kríž. Pri kríži ležal meč a... kamenná tabuľa s vyrytým nápisom: „Drakobijca“
Partneri
