Kresby
Pracujem pre isté vydavateľstvo, zaoberajúce sa vydávaním komiksov. Kreslím obrázky všetkých tých chlapíkov v obtiahnutých kostýmoch, tvarujem vyzývavé poprsia superhrdiniek a beriem za to peniaze. Nepoznám nič lepšie, než si vyberať výplatu za niečo, čo vás baví. A vraj kreslím naozaj dobre, dostalo sa mi dokonca do uší, že som jeden z najlepších. Ale každý má občas krízu. Aj mne sa to stalo. Zašlo to dokonca tak ďaleko, že si ma pozval šéf do svojej kancelárie.
„Počuj, videl som tvoje posledné obrázky... Mal by si s tým niečo robiť“ povedal mi. Odpovedal som mu pokrčením ramien.
„Vážne, ide to s tebou dolu vodou! Skús tým svojím postavám vdýchnuť trochu života!“ dodal a ukázal mi prstom na dvere. V duchu som mu ja ukázal vztýčený prst, ale bez slova som sa pobral preč.
Prišiel som domov a dal som sa do práce. Načrtol som Monštrum. A potom som si spomenul na šéfove slová. Sklonil som sa k Monštru a vdýchol som doňho život... Viete, vdychovanie života obrázkom má jednu chybu. Dosť podstatnú chybu. Príšery, ktorým maliar vdýchne život, málokedy ostávajú na papieri...
Náčrt príšery, kreslený čiernou a sivou, sa vznášal ulicami ako dym. Silnel a zväčšoval sa. Potom, akoby vedel, kam patrí, zamieril do vydavateľstva. Prekĺzol popri vrátnikovi, vpil sa do steny a ako nástenná maľba sa mihal tieňmi a prasklinami. Dorazil až do šéfovej kancelárie, hnaný mojimi poslednými emóciami, ktoré som mu vdýchol. Stal sa súčasťou steny, akoby bol na nej namaľovaný a čakal. Tak ako už Monštrá čakajú, trpezlivo, nenápadne, ale pritom nebezpečne a výhražne. Keď vošiel majiteľ a súčasne aj šéf vydavateľstva, netvor znehybnel. Len pazúry, ostré ako britva a dlhé ako mužské predlaktie sa slabo chveli. Šéf konečne zbadal obraz na stene, zastal a premeriaval si ho.
„Vážne ako živé!“ povedal. Len zlomok sekundy predtým, ako mu neľudsky ostré nechty takmer odrezali hlavu... Monštrum sa potichu ako sen vytratilo z miestnosti, zanechávajúc za sebou len bezduché telo s rozrezaným krkom, na ktorom hlava držala len vďaka chrbtici...
Tušil som, že sa niečo stalo, keď som na stole našiel len prázdny papier. Po Monštre ani stopa. A vedel som, že je len jeden spôsob, ako ho zastaviť. Moje skúsené ruky sa vznášali nad papierom a tvorili vrcholné dielo. Z pracovnej dosky sa na mňa za chvíľu mračil vysoký mocný muž, v zbroji, s obrovským mečom v rukách. Bol taký, ako som ho chcel. Silný, rýchly, ľstivý a temný. Dokonalý Lovec Monštier. Aj jemu som vdýchol život, ale dával som si pozor, aké pocity a emócie mu dám... Dal som mu len toľko, čo bolo treba. Zlosť, nenávisť k príšerám a túžbu po pomste. Túžbu po pomste za smrť Zory.
Zora bola moja najväčšia láska. Chodili sme spolu dlho a naozaj som ju miloval. Kým som nezistil, že má okrem mňa ešte dvoch-troch milencov. Keď som tvoril Monštrum, vdýchol som doň čosi zo svojej zloby k Zore. A nechcel som si ani predstaviť, čo s ňou teraz je...
Zora bola v tej chvíli na kusy trhaná zubami, dlhými ako nože, na jej tvár padali kvapky slizu. Zvuk páraného mäsa sa ozýval slepou uličkou. Do chvíle, než sa na scéne zjavil Lovec. Monštrum pustilo tú skrvavenú schránku, ktorú som donedávna miloval a obzeralo si svojho protivníka. Bojovník sa za čas, čo bol na svete zmenil. Bol väčší, mocnejší a zlovestnejší. Ale aj netvor bol iný. Zosilnel a zmohutnel zabíjaním. Na všetky strany z neho trčali pazúry a ostne, na chrbte a chvoste mal kostený hrebeň a papuľu plnú ostrých zubov. Keď ich vyceril, vyzeral ako píla. A jeho zuby by naozaj dokázali prerezať aj oceľovú tyč. Stáli priamo proti sebe, dva prízraky z čiernobieleho sveta príšer a hrdinných bojovníkov. Bojovník sa pohol prvý. Zrástol so stenou a pohyboval sa v nej. Švihol mečom ako postava z tieňového divadla. Monštrum sa stiahlo a splynulo s tieňom. Vzápätí vyrazilo z tmy za hromadou odpadkov a zaútočilo. Pazúry zasiahli bojovníka a zmenili jeho rameno v spleť prerušených čiar a rozmazaných tieňov. Lovec Monštier skrivil tvár bolesťou a vnoril svoju čepeľ pod rebrá netvora. Točil mečom a ničil tak linky a bodky, rozmazával obrysy. Obluda nemo kričala, lebo ak obrazom niečo chýba, je to zvuk. Netvor sa krútil, z jeho predtým detailne zobrazeného tela zostala len silueta. A Lovec do nej bodal a sekal, kým sa obraz netvora nerozplynul a nestal sa súčasťou škvŕn a tieňov na stene. A zostal stáť na stene a v stene sám.
A tak to skončilo. Nevedel som, ako obrazom vziať život a tak som nemohol Lovca zavolať späť, aby som ho vrátil na papier. Aj tak by nechcel. Radšej sa túla v stenách, skrýva sa v tieňoch a medzerách a hľadá iné obrazy, aby ich mohol poslať do sveta, v ktorom sú si duše ľudí a duše obrazov rovné...
Partneri
