Sen

Poviedka zverejnená 29.03.2004, autor: deCarabas (decarabas[zavinac]azet.cz)

         Chcel by som vám porozprávať o snoch. Nie však o obyčajných snoch, ktoré vás pohltia v noci a držia do rána. Nie, tieto sny doslova zaplavia a ak nie ste dosť silní, bez milosti vás utopia. Bežné nočné mory, po ktorých sa budíte spotení a vystrašení, sú oproti nim prechádzkou ružovou záhradou za bieleho dňa a to sa s vami ešte prechádzajú ešte vaši rodičia a skupina dobre ozbrojených osobných strážcov. Skutočne, sny, ktoré som prežil ja, sú tak reálne a tak desivé, že by vás pokojne mohli aj zabiť...
        Mal som vtedy deväť rokov a bol som to, čomu sa hovorí 'drzý fagan'. Celé dni som trávil hrami, pobehovaním a zvlášť škodením a zlomyseľnosťami všetkého druhu. Nebolo mačky, ktorú by som nezavesil za chvost na strom, nebolo starenky, ktorú by som neviedol cez cestu a v polovici prechodu ju nechal stáť samu. Niet sa čo čudovať, že po takejto rôznorodej činnosti som v noci spal ako zabitý. Spal som rád, pretože sny ma unášali do tých najkúzelnejších svetov, aké si len možno predstaviť. Aj to sa však malo zmeniť...
        Jedného dňa sa otec dozvedel o mojich výčinoch. Povedal mu to iste ten starý pán z prízemia, ktorému som pravidelne pchal do zvončeka zápalky. Bol to malý, plešatý a poloslepý starec, ktorý nosil silné okuliare a ústa sa mu blýskali zlatými zubami. A chýbala mu ruka, čo ma vtedy dosť zaujímalo a fascinovalo. Otec hovoril, že je to vojnové zranenie, ale mama sa smiala a povedala, že si ju tak najskôr odrezal v dielni na cirkulárke.
        Takže, aby som pokračoval. Otec sa vážne porozprával s mamou o mojich skutkoch. Čakal som, že mama vletí do izby ako fúria. Zvykla to robiť, keď som dostal zlú známku, alebo ako keď objavila moju zbierku švábov, ktorá sa tak rozmnožila, že sme do domu museli zavolať odborníka na ich likvidáciu. Ale mama vošla pokojne a sadla si ku mne na posteľ, pretože bol večer a ja som sa chystal spať.
        'Ale, ale, vieš čo som práve počula? Otec mi povedal, čo si zas vyviedol. To sa predsa nerobí, bez príčiny vyzváňať starým ľuďom! Ak to ešte raz spravíš, určite si po teba v noci príde... ehm... ten... Vládca snov! Áno, presne!' povedala mi. Ak čakala nejakú reakciu, tak som ju sklamal. Ako každé deväťročné decko som bol presvedčený, že ja som nedotknuteľný vládca všetkého a tak mi nejaký vládca snov starosti nerobil. Okrem toho ma nemohlo vydesiť nič, čomu som nerozumel a čo mi mama nevysvetlila. Ale, aby nezostala sklamaná, po chvíľke som sa, ako stelesnená nevinnosť, spýtal:
        'A čo je zač ten Vládca snov, mami?' Mama vyrobila na tvári démonický škľab a gúľala očami. Keď som bol mladší, dokázala ma tým vydesiť na smrť. Tentoraz to nezabralo. V porovnaní s tým, čo som videl v televízii bola asi taká desivá ako Popoluška v porovnaní s Freddiem Kruegerom.
        'Vieš, Vládca snov je veľmi zlý človek! Keď neposlúchaš, tak si po teba príde a to vždy v noci, keď spíš. Vezme ťa do svojej krajiny a tam ťa čakajú tie najdesivejšie veci na svete!' povedala a pri poslednej vete zdvihla hlas, zrejme kvôli atmosfére. Pokrčil som plecami a zahrabal som sa do perín. Mama sklamane vstala a odchádzala z izby. Vo dverách sa ešte zastavila a skúsila to naposledy:
        'Pamätaj, keď budeš zlý...' povedala zlovestne a zhasla a zmizla v tme.
        Začalo to hneď, ako som zaspal. Snívalo sa mi, že cestujem vlakom. Bol to zvláštny vlak, po chvíli sa zmenil na taký ten vozík, aký môžete vidieť len v baniach, alebo vo filmoch o Indiana Jonesovi. Videl som, ako sa koľaje predo mnou roztrojujú. Prvá koľaj viedla do krajiny zaliatej slnkom, kde boli klauni a lunaparky a podobne nudné obyčajné veci. Pri koľaji stála tabuľa s nápisom 'PEKNÉ SNY'. Pri prostrednej koľaji stála tabuľa s nápisom 'NOČNÉ MORY' a za tabuľou som videl príšery, chlapcov, ktorých prichytili spolužiaci nahých v šatni a smiali sa z nich a... a... a môj vozík smeroval na tretiu koľaj. Aj pri tejto stála tabuľa. Na nápis som nevidel, pretože na tabuli bola ukrižovaná kostra. Krajina za tabuľou bola temná a pustá, vyzeralo to ako nočná púšť. Vysoko nado mnou lietali supy a škriekali. Neboli to ani tak škreky, ako skôr posmešný smiech. Chcel som vyskočiť z vozíka, ale spod sedadla sa vynorila odporná bledá ruka, oviazaná obväzom. Prsty s čiernymi pazúrmi sa mi zovreli na zápästí a držali ma neuveriteľnou silou vo vozíku.
        Zakrátko vozík zastavil uprostred tej čiernej pustiny. Priamo predo mnou stál dom, podobný nášmu. Vlastne bol úplne rovnaký, ak si odmyslíme niekoľko supov na streche a steny obrastené jedovatým brečtanom. Až do tejto chvíle som sa nebál. Náhle sa však dvere na verande otvorili a v nich sa zjavil ten starý pán z prízemia.
        'Vitaj chlapče!' zvolal a kýval, aby som šiel dnu. Vozík okolo mňa sa rozplynul v oblaku dymu. Vykročil som k domu. Vošiel som do haly. Dom vyzeral presne ako náš. Prvé poschodie, prenajaté tomu dedkovi bolo ovešané trofejami za zbierku známok a akvarijných rybiek, odznakmi a... obesencami?! Priamo na lustri viseli dve bezduché telá chlapcov. Na krku mali hrubý povraz a nohy zaťažené reťazami a kameňmi. Mali sčernalé tváre, napuchnuté tmavé jazyky im viseli z úst. Bolo to odporné. Starec sa na mňa pyšne usmieval.
        'Títo sem prišli pred tebou. Ku mne stále chodí nejaké dieťa... Vieš, že väčšinou sú to chlapci? Malí neposlušní, drzí chlapci...' syčal a ústa sa mu zablysli. Nie kvôli zlatým zubom. Skôr kvôli stovkám malých ostrých zúbkov, ktoré mal v ústach uložené v niekoľkých radoch. Muž z prízemia pri reči vystrkoval dlhý rozdvojený jazyk a kýval ním zo strany na stranu. Z kútika úst mu vytekala nazelenalá slina. Striasol som sa a zalial ma ľadový pot. Hrdlo sa mi stiahlo, ale dostal som zo seba aspoň toto:
        'Kde... kde sú moji rodičia?' koktal som. Starec sa usmial a kývol rukou k záhrade.
        'Kúpu sa v bazéne. Ideš za nimi?' chrčal a hlas mu akosi stemnel. Zaplnil celú miestnosť a stále mi znel v ušiach. Rozbehol som sa k bazénu. za mnou sa niesol jeho hlas, stále silnel a napokon vybuchol, zmenil sa na šialený neľudský smiech. Pri okraji bazénu som zostal stáť ako prikovaný. Na hladine, pokrytej mastnými benzínovými škvrnami, plávalo otcovo telo. V chrbte mal zabodnuté nože, všetky nože, ktoré ste mohli v našom dome nájsť. Kuchynské nože, otcov lovecký nôž, dokonca nôž na otváranie obálok. Za otcovým telom sa tiahla krvavá stopa. Kdesi na dne bazénu som nezreteľne rozoznal druhé telo - mama. Okolo krku mala reťaz, na konci ktorej bol obrovský balvan. Rozkričal som sa, nepríčetne som reval, nemohol som sa ani nadýchnuť. Za mnou sa ozval hlas, lepkavý a nepríjemný.
        'Hrozné, však? Viem, že ťa to znepokojuje, ale bohužiaľ som nemohol dať bazén vyčistiť. Ale v najbližšej dobe to určite urobím!' povedal ten muž z prízemia a usmial sa. Konečne som pochopil.
        'Ste Vládca snov?' spýtal som sa a otrel som si slzy. náhle som sa rozhodol nedať najavo strach. Muž sa usmial a vyceril zuby.
        'Aj tak mi hovoria...' syčal. Ustupoval som, ale len chvíľu. Za mnou bol bazén.
        'Čo so mnou chcete urobiť?' pýtal som sa a hlas sa mi triasol.
        Starec pokrčil plecami a zdvihol ruku - tú ruku, ktorú skutočný muž z prízemia vôbec nemal mať. Miesto dlane mal cirkulárku. Veľký lesklý oceľový kotúč s radom zubov, ostrých ako britva. Pripomínala jeho ústa.
        'Uvidíme...' povedal. Cirkulárka sa rozbehla. Jej bzučanie ma zmrazilo do morku kostí. Vládca snov sa náhle zmenil. Narástol a jeho ramená sa nápadne rozšírili. Košeľa, ktorú mal na sebe, bola trhaná ostňami a rohmi, ktoré z neho trčali na všetky strany. Oči mu sčervenali a tvár akoby sa pokryla zelenkavými šupinami. Zuby, malé ostré zuby však zostali.
        'Uvidíme...' zopakoval a vyrazil. jeho ruka - píla vyrazila k mojej tvári. Cítil som, ako mi zuby cirkulárky trhajú kožu na líci. Nebola to žiadna snová bolesť, o ktorej viete, že skončí, keď sa zobudíte. Toto bola skutočná bolesť a skutočná krv, ktorá mi stekala až na krk. Trhol som hlavou dozadu. Na okraji bazénu som stratil rovnováhu. Spadol som do bazénu a voda sa nado mnou okamžite zavrela. Cítil som akúsi zmenu. Voda sa zmenila. Jej teplota rástla, nepochyboval som, že v priebehu minúty bude vrieť. Musel som sa dostať von. Vynoril som sa a lapal som po vzduchu. Otcove zakalené oči na mňa neprítomne hľadeli. Obrátil sa mi žalúdok. Vládca snov stál s diabolským úsmevom nad bazénom. Driapal som sa hore. Voda podo mnou už vrela a para mi popálila chrbát, ale dostal som sa von.
        'Ak chceš, zahráme sa hru. Ty predsa rád hráš hry, však? Skrývačku. Bež do domu... Ak ťa nájdem...' cirkulárka spustila. 'Ak nájdeš cestu domov skôr, ako ja teba, si voľný... smial sa Vládca snov. Pohŕdavo sa na mňa pozeral. Bez váhania som vyrazil. Vbehol som do domu a zamieril po schodoch hore, tam som to poznal najlepšie. Obesenci v hale sa ku mne otočili a natiahli za mnou bledé ruky.
        'Hodiny... Hodiny...' chrčali a v kútikoch úst sa im zrážala krvavá pena. Utekal som ďalej. Podvedome som vedel, že vládca snov ide za mnou. Nebeží. Ide. Vychutnáva...
        Dobehol som do detskej izby a zabuchol za sebou dvere. Zamkol som. Počul som, ako vychádza po schodoch, desivo pomaly. Svetlá v dome zhasli. Videl som len vďaka slabému svitu mesiaca, ktorý sa vznášal nad pustou snovou krajinou. Rozbehla sa cirkulárka. Odskočil som od dverí práve včas, aby som unikol z dosahu ruky - cirkulárky. V oblaku triesok prerazila dvere a hmatala po mne. Otvor v dverách sa neustále zväčšoval, ako sa píla zahrýzala do dreva. Obzeral som sa a hľadal som nejaký úkryt. Ale moja izba už nebola izbou. Stala sa z nej jaskyňa, chladná a tmavá. V kútoch ležali nahromadené lebky, rôzne časti tiel sa povaľovali okolo. Dvere za mnou vŕzgali a škrípali a do toho zvuku sa ozýval škrek Vládcu snov. V jaskyni boli len dvoje dvere, okrem tých, ktorými som vošiel. Jedny po mojej pravej a jedny po ľavej ruke. Presne medzi nimi stáli na zlatom podstavci veľké presýpacie hodiny. Dvere sa rozleteli na kusy. Vládca snov vošiel do izby pomalým, istým krokom. Cirkulárku nechal bežať. Nemal som čo stratiť. Rozhodol som sa hrať na čas, potom sa uvidí. Rozhodne, hoci som bol strachom bez seba, som k nemu vykročil.
        'Čo ste vlastne zač? Ako to, že ste v našom dome?' zaútočil som príkro. Prekvapene zažmurkal. 'Čo?' spýtal sa. Potom sa spamätal a zvíťazila v ňom jeho pýcha a sebaistota. Pohŕdavo sa zasmial.
        'To ty si v mojom dome, maličký! V mojom svete! Ja som totiž Vládca všetkých svetov, okrem toho tvojho. Ale aj tak k tebe dosiahnem. Stačí, ak zaspíš. A to raz musíš urobiť!' zreval a cítil som, ako sa steny jaskyne otriasajú. Zrazu som nevedel, čo povedať. Vládca snov však pokračoval miesto mňa:
        'Nie sme tu však na to, aby sme zabíjali čas. Sme tu, aby sme zabili teba!' vrčal a oči sa mu nebezpečne blýskali. Zdvihol ruku s pílou. Môj čas sa naplnil. Čas. Hodiny. Pochopil som. V každom svete je skutočným vládcom čas. Bez času svet nemôže existovať. A bez svetov nemôže existovať vládca svetov. Pomaly som ustupoval k hodinám.
        'Kam vedú tie dvere?' dostal som zo seba. Vládca svetov sa zasmial.
        'Drzý a bezočivý do poslednej chvíle? No, beriem to ako tvoje posledné želanie. Jedny vedú k tebe domov. A druhé... no povedzme, že ku mne domov!' povedal.
        'A ktoré dvere vedú ku mne domov?' nedal som pokoj. Vládca snov ukázal na tie vpravo. Mávol rukou, normálnou rukou k dverám napravo. Otvorili sa. Za nimi som videl svoju detskú izbu. Svoju skutočnú detskú izbu.
        'Chceš ujsť? Skús to! Aj tak si ťa chytím, len čo zaspíš. Ale to nebude treba, veď ja som tu pánom!' reval Vládca snov. Ustupoval som k hodinám, kým som necítil, že sa o nich opieram chrbtom.
        'Prajem ti príjemnú večnosť a nech sa ti snívajú pekné sny!' zasyčal Vládca snov a zaútočil. Cirkulárka mi zakvílila nad hlavou a... Narazila do hodín, keďže ja som na poslednú chvíľu uskočil nabok. Sklo sa rozletelo na tisíce kúskov a jaskyňou zavíril prach. Vládca snov odo mňa odskočil a zbledol. Vyzeral ako niekto, koho zobudili studenou vodou z vedra. Steny jaskyne sa začali rúcať. Vládca snov skočil k dverám naľavo, ale pred tie sa zosunula časť klenby. Bol v pasci. K sebe nemohol a ku mne... Tiež nie. Vládca snov teraz vyzeral, ako človek, ktorý zistil, že voda, ktorou ho poliali, bola navyše morská a nechutne slaná. Svet okolo neho sa začal rúcať. Kusy kameňov padali okolo neho a občas len zázrakom unikol rozmliaždeniu. Na viac som nečakal a skočil k svojim dverám. Môj svet sa zmenil v nepreniknuteľnú temnotu...
        Zobudil som sa v maminom náručí. Hladila ma po vlasoch a občas ma pobozkala na spotené čelo.
        'Nič to, nič to, bol to len zlý sen...' šepkala. Nebol to sen. V posteli som mal ráno kúsky skla a piesok z hodín. A ešte dnes si môžem nahmatať jazvu na líci...

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

marec 2024
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD