Pierre
Vysoké, strašidelné domy sa skláňali nad beznádejou zmietaným Pierrom. Práve kráčal svojou každodennou, vlastne každonočnou, cestou do baru na whisku, keď z diaľky polnočného Mesta počul výkrik. Rozhodol sa, celkom správne, ignorovať všetky výkriky a prosby o pomoc. Nezaujato kráčal daždivou nocou po ulici Jean-Murviell. Studený dážď stekal po záhyboch dlhého, koženého kabáta zašlého časom. Dážď padal z ťažkých, vždy prítomných, búrkových mrakov.
Polnoc v temnom Meste na rieke Cheean.
Výkrik zaznel znovu, tentoraz bližšie. Cez dážď to nemohol určiť presne, ale akoby počul kroky. Cupitanie malých nôžok po kalužiach na kamennom chodníku. Predsa len sa neisto ohliadol. Kto, okrem neho, chodí tak neskoro v noci po meste? Šialenec? Vandrák? Nie. Nikto, celé Mesto spí. Len bar U čierneho kocúra, Au Chat Noir, je otvorený celú noc.
Margarita, ponoril sa do úvah. Áno, kozatá Margarita. Už určite čaká, aby si vypočula ďalší z jeho príbehov. O stratenom šťastí. O zlate, ktoré utopil v ženách a whisky. O svete tam, ďaleko za hranicami Mesta.
Ale Margarita len počúva. A nalieva. Nič viac. Má ma rada, priznal, to áno. No nechce ma.
Škoda, pomyslí si Pierre, keď znova započuje cupot nôžok. Príliš ľahký, aby patril mužovi a príliš ťažký na dieťa. Cupot a vystrašené vzdychanie sa približujú. Zahne za roh a čaká. Dážď dopadá na klobúk z teľacej kože, lenivo steká v prúžkoch priezračnej tekutiny popred oči. Tam dole sa mieša so svojimi príbuznými.
Niet času, ani možností, uvedomí si Pierre pri spomienke na svet za Mestom. A niet ani dôvodu. Načo sa vracať tam...
Nebolo mu súdené ďalej premýšľať nad minulosťou. Spoza rohu vybehla postava v krátkej čiernej sukni nad kolená a tesným tričkom rovnakej farby. Bosé nohy narazili na Pierrove ťažké čižmy. Dievča zaúpelo bolesťou a vzápätí vletelo do jeho náruče.
Mokré vlasy voňajú tak pekne. Aj mokrá žena. Vlastne dievča, opraví sa Pierre, keď si všimne jemnú, strhanú a mladú tvár posiatu drobným závojom pieh. Svetlo z okna, pod ktorým stáli, odhaľovalo každý detail jej tváre. Nenalíčené oči temnejšie než najtemnejšia noc, dažďom splihlé červené vlasy lemujúce úzku, podlhovastú tvár s plnými lícami a trasúcimi sa perami.
Chcela utiecť. Pevne ju objal a všimol si, ako sa trasie. Chvíľu si hľadeli do očí, potom dievča sklopilo zrak. Aj tvár. Oprelo sa o Pierrovo rameno. Vrátila objatie a usedavo vzlykala.
Ach, Melissa, Triss, prečo ste ma nepripravili na niečo také? Prečo ste sa nikdy nerozplakali? Neboli zúfalé? Prečo som bol zúfalý len ja a žiaľ utápal vo whisky u kozatej Margarity? Nezaslúžili ste si ma! A ja hlupák som vám naletel. Kupoval som vám prepych, ktorým ste sa chvastali ako pávy. Parazitovali ste na mne a až som o všetko došiel, odkopli ste ma ako zhnité ovocie.
Šeptom sa jej prihovoril: 'Dievča... Neplač dievča.'
Dievčina pritisnutá o jeho široké telo, vzlykala ďalej. Len intenzita vzlykotu sa zmenila.
Oblohu preťal blesk. V jeho jasnom svetle si všimol veľkej modriny na krku. A nádherných, dlhých prstov zakončených červenými nechtami. V druhej ruke, ktorou ho držala za pás, zacítil kovové pracky vysokých topánok.
S najväčšou dávkou jemnosti, akú bol schopný vydolovať zo zahorknutého vnútra, odtiahol dievča od svojej náruče. Ako kliešť sa držala jeho ramien. Smutnými, no zvedavými očami nemo pozorovala jeho tvár ukrytú pod záhybom klobúka a vysokým límcom kabáta.
'Obuj sa. Prechladneš a môžeš...' mal drsný hlas. Snažil sa doň dať čo najviac súcitu a nežnosti, ale tieto pocity už dlho nepoznal. Ťažko volil slová, ktorými by krásne dievča pozval do baru Au Chat Noir.
'Poznáš Au Chat...' zamyslel sa. Zistil, že toto nebol vhodný spôsob.
'Nechela by si...' ani tento. Život so ženami ho naučil drsnej priamočiarosti. Žiadne okľuky, romantické táraniny. Na tie ani jedna jeho bývalá nemala povahu.
'Pojdeme do Au...' zasnene pozoroval dievča.
Už neplakalo, Pierrova nesmelosť ju trochu pobavila. Ale len trochu. Skrivila ústa do lyrického úškľabku, ktorý vyjadroval smútok, strach, veselie a zvedavosť naraz.
Ten úškľabok ho zmiatol ešte viac. Jediné, čo dokázal vybrebtať, bolo jeho meno. Dievča ho niekoľkokrát potichu zopakovalo a do daždivej, tmavej noci zašepkalo: 'Anette.'
Oblohu preťal ďalší blesk. Svetlo v okne zhaslo a v tichu po hrome, bolo počuť ťažké kroky, dupotajúce po mačacích hlavách starej Roue di Vieanne.
Anette sa pridržala Pierrovho ramena, aby nespadla, keď si obúvala topánky. Ponúkol jej rameno. Namiesto toho ho jemne objala okolo pása, zahľadela sa do jeho očí, ktoré pripomínali večnosť. Zvuk krokov na neďalekej Roue di Vieanne, ktorú od nárožia oddeľoval len malý parčík, zosilnel. Anette popohnala Pierra dopredu a priškrteným, ale melodickým hlasom povedala: 'Viem, kde je Au Chat Noir.'
Celú cestu sa mlčky dívali striedavo na mokré mačacie hlavy chodníkov, večné, olovené mraky. Na tmavé, strašidelné domy. A občas aj jeden na druhého.
*
Margarita, alebo kozatá Margarita, ako jej hovoril každý, kto v jej bare popíjal dlhšie než pol roka, stála pri pulte v skoro prázdnej miestnosti. Matne, slabými lampami osvetlený bar skrýval len troch zákazníkov. Starého, životom ťažko skúšaného, súkromného detektíva Jarreho.
Jeho priateľa, muža v strednom veku s nevyliečiteľnou chorobou ktorej meno lekári nevedia. Muž sem chodí už rok a pol, spomenula si Margarita. A deň odo dňa vyzerá horšie a horšie. Strhaná tvár pokrytá čiernymi škvrnami, chudé ruky a vystupujúce zuby. Freddy, nadaný umelec, ktorý do mesta prišiel z veľkej diaľky. Nikdy neprezradil odkiaľ, ale všetci vedeli, že tak ako zopár iných, ani on sem nepatrí. Nepatrí nikam.
Umyla pohár od whisky, začudovala sa, že Pierre ešte neprišiel, a pozrela na posledného hosťa. Sedel chrbtom ku dverám, akoby čakal na ranu z milosti. A ona vedela, že čaká. Nemá prečo žiť. Jeho ideály a lásku odplavila špinavá voda Cheean. Kedysi tiež býval umelcom. Mal rád voľnosť a život. A potom Axe skočila z mosta. Pietre sa nikdy nespamätal.
V istom zmysle, premýšľala Margarita znova, sa podobá na Pierra. Svet im zruinovali ženy. Na kolená a na okraj spoločnosti ich dostali ženy. Pretĺkajú sa bezútešným životom a jedine pocit, že majú aspoň ten život, ich zadrží od dobrovoľného konca. Obaja sú rovnako starí, majú rovnaký štýl obliekania a myslenia. Ako... ako bratia. Nie, to je hlúposť. Nepodobajú sa na seba. Skôr žijú s rovnakým osudom.
Za veľkým oknom zúrila búrka. Blesky križovali Mesto. Na starých, tmavých domoch naproti na ulici, vytvárala prapodivné obrazy hra svetla a tieňa. Dážď stekal po okne a dverách. Zmáčal obraz naježeného čierneho kocúra. Jeho menovec a predloha si spokojne ležal na pulte vedľa kasy.
Margarita si priala, aby aj ona mohla byť tak kľudná. Polnoc je už dávno preč a Pierre nikde. To nieje normálne. Vždy príde. Vždy o polnoci. Nikdy neprišiel tak neskoro. Čo ak sa mu niečo stalo?
Siahla na telefón, no na poslednú chvíľu si to rozmyslela. V šere ulice sa zjavili dva tiene. Jeden, s klobúkom a dlhým kabátom, určite patrí Pierrovi. Ale ten druhý? Žena? Nemožné!
Od vzrušenia podišla ku dverám, aby ich otvorila. Nikdy to nespravila, no teraz sa jej to zdalo celkom normálne.
Jej pohľad sa stretol so zelenými očami mladíka. Prvý raz odkedy ho spoznala, v nich zazrela niečo iné ako smútok. Ale radosťou sa to určite nazvať nedalo.
Úprimne sa začudoval Margaritinmu uvítaniu. Vykoktal nesúvislé ospravedlnenie, že neskoro prišiel. Margarita si pohľadom premerala dievča a povedala: 'Ako obvykle, ale dvakrát. Vitaj do klubu opustených trosiek...'
'Anette,' pomohlo jej dievča.
Anette ležala v Pierrovom náručí. Čierne oči upierala na jeho tvár. Chcela by utiecť. Veľmi.
Pierre sa opieral o zelené, špinavé operadlo dlhej rohovej pohovky v bare. Hľadel na stôl, na sedem prázdnych pohárikov od whisky. Na ôsmy, ktorý držal v ruke.
Och, Pierre, tak veľmi by som chcela utiecť. Ale im sa utiecť nedá. Je ich veľa a sú mocní. Mocnejší než ktokoľvek iný. Neutečiem im. Nájdu si ma.
Silnejšie zovrela Pierrovu ruku. Zasnene si hľadeli do očí, v ktorých sa zrkadlil alkohol. Margarita priniesla ďalšiu rundu. Fredy a Jarre hlasno pospevovali v náprotivnom rohu.
Pierrovi to bolo jedno. Všetko mu bolo jedno. Margarita s kocúrom a barom. Hnusný, nevďačný život, ktorý si ho nezaslúži. Utrpenie. Všetko zmizlo za závojom opilosti a tepla Anette.
Ráno, tešil sa Pierre, ráno ju zoberiem domov. Ku mne. Neviem síce prečo a pred kým uteká, no je mi to úprimne jedno. Stačia mi jej oči. Tvár a plné pery. Hadí jazyk, ktorého poznámky sa zasekávajú hlboko pod kožu. Kupodivu nebolia. A potom zbohom Margarita, zbohom Fredy, Pietre a Jarre. Zbohom minulosť.
Pohladil ju po dlhých vlasoch. Na oplátku ho jemne pobozkala. Ostal príjemne prekvapený.
Búrka ustáva, mraky však ostávajú. Nikdy nezmiznú. Sú večné. Tak isto ako jej oči. Tak isto ako tma všade naokolo.
Možno by som mu to mohla povedať. Aby si nerobil zbytočné nádeje. Budem jeho len pre dnešok. Rána sa určite nedočkám. Musím byť jeho.
Zamyslela sa a ďalej premýšľala: Stroskotanec rovnaký ako ja. Ale on uteká pred životom k náručiu smrti. Ja utekám smrti. Náhodou sme sa stretli na odlišných cestách. Zrazili sme sa.
Ale smrť je blízko. Cítim ju. Och, prečo to nestihnem?
Vrávoravo vstala a v prítmi baru hľadala oporu. Obkročmo si naňho sadla. Pierre vzdychol a pokúšal sa ju odmietnuť. Našťastie bol natoľko otupený Chivas Regal, že nemal dosť síl. Objala ho okolo krku, potriasla dlhou, krvavočervenou hrivou a vášnivo ho pobozkala. Pierre pustil plný pohár na zem. Margarita zúfalo pokrútila hlavou.
Oboma rukami držal Anettinu hlavu pred očami. Vpíjal sa do súmerného nosíku a pieh, do hlbokých očí. Jej vlasy svietili v tej troche svetla, ktorá sa k nim dostala od Jarreho stolu. Vyzerala ako diablica. A niečo šepkala: 'Pierre, ja nie som obyčajné dievča. Milujem ťa, no do rána ma nebude...'
Vzduch naplnili stovky drobných úlomkov skla. Margaritin kocúr vyskočil na všetky štyri a naježil chvost. Margarita zajačala. V hrôze padla na zem. Nik iný, s výnimkou Anette, si nič neuvedomil. Na Pierrovu tvár dopadlo čosi teplé a vlhké. Olizol si pery, tak nádherne to chutilo. Chcel dať aj Anette, no tá sklonila hlavu na jeho hruď. Ovisli jej ramená.
Akoby sa už úplne vzdala, prebleslo Pierrovi opitým vedomím.
'Akosi sa tu ochladilo, však?' zodvihol jej hlavu. S hrôzou vytreštil oči. Naraz vytriezvel. Srdce sa mu tak divoko rozbúchalo, akoby chcelo vybuchnúť. Zato Anettine srdce pomaly haslo.
Pri pohľade na silne krvácajúci, prestrelený krk, mu vyhŕkli slzy.
'Prečo!?!' vykríkol do nastalého ticha.
Z posledných síl zodvihla Anette oči. Zachytil jej posledný pohľad. V tých nádherných očiach sa zrkadlila vďaka a žiaľ. Anettine posledné myšlienky patrili jemu. Ďakovala mu.
'Neodchádzaj,' stačil ešte zašepkať do jej pekného uška, než zistil, že v rukách zviera mŕtve dievča.
Prečo zase ja? Prečo? Veď som si ju zaslúžil. Pomohol som jej, no asi som ju nedokázal ochrániť. Preto mi utiekla. Ach, keby mi bolo súdené prežiť ešte raz lásku. Ale načo to? Rovnako by aj ona odišla. Je to osud, omen, ktorý ma sprevádza. Po celý môj život ma sprevádza smrť. Kráča v mojich šľapajách a ako odvrhnutá milenka sa pomstí na mojich láskach.
'Prečo?!?' zakričal do tmavého rána Pierre opretý o múr na ulici Jean-Murviell. Začali ňou jazdiť prvé autá, ktoré odvážali svojich majiteľov do práce.
Plakal, vlastne ani nevedel čo robí. Odkedy opustil bar a Anette, bezcieľne kráčal Mestom a hľadal miesto, kde to všetko skončí. Našiel ho neďaleko miesta, kde prvýkrát stretol Anette. Vo všadeprítomnom temne, kde tu prerušovanom len starou lampou alebo zasvieteným oknom, sa za múrom blýskala Cheean. Stačí tak málo...
Pomedzi mierny ruch tmavej ulice počul povedomý zvuk. Príliš ľahké kroky na muža, príliš ťažké na dieťa. Zmätene sa rozhliadol. Zvuk krokov silnel. Nôžky čľapotali v kalužiach znova začínajúceho dažďa. Poodišiel na nárožie s červenou telefónnou búdkou a čakal. Klobúk stiahol do čela, rozopol kabát. Zvuk bosých nôh silnel, prehlušilo ho jedine zaoblené čierne auto ženúce sa okolo.
Tentoraz nohám uhol. Dievča pevne zachytil do náručia. Od úľaku zdvihla hlavu až sa krvavočervená hriva zatriasla. Pierrovi sa podlomili kolená.
Závoj drobných pieh pod očami temnejšími než najtemnejšia noc.
Stískal Anette.
26. - 27.8.2001
Partneri
