Vážený zákazník
Túto scénu poznal už naspamäť. Zamrznuté jazero, poletujúce snehové vločky, studený vietor. Bolo by to prekrásne malebné miesto, nebyť jedného detailu: utekal o život. Sadistický vrah v jeho pätách neodpočíval. Nech sa snažil akokoľvek, stále sa čoraz viac približoval. Pod nohami mu začal praskať ľad, pocit studenej vody pohlcujúcej telo. Na okamih zazrel prenasledovateľa. Vysoký, temný muž v čiernom s jazvou na čele a šedivými vlasmi. Psychopatický výraz vrahovej tváre sa mu zaryl do mozgu. Výkrik, prebudenie. Adrián Carter spadol z postele.
Nenávidel ten sen. Noc čo noc, už celé dva týždne rovnaké utrpenie. Skúšal sa ho zbaviť tabletkami na spanie, no nepomáhali. Adrián Carter bol nevysoký chlapík zamestnaný v zastrčenom úrade na kraji mesta. Pracoval ako účtovník, denne spočítaval a kontroloval výsledky firemného hospodárenia. Nikdy netrpel paranojou, žiadnou psychózou a jediné, čoho sa doteraz bál, boli pavúky. Odkedy sa mu začal snívať tento sen, pozoroval na sebe príznaky veľmi nepríjemného duševného vypätia. Únava, nepozornosť, chvíľkové zmätenie. Netrvalo dlho a odrazilo sa to aj na jeho pracovnom výkone a nasadení.
Jedným zo základných nepísaných zákonov každého zamestnania je tvrdenie, že najhoršou, najprotivnejšou a najodpornejšou osobou na pracovisku je vždy šéf. Nech sa snažíte akokoľvek a podávate hoc aj nadľudské výkony, táto osoba si vždy nájde dôvod, aby vás ponížila, potrestala alebo vám znížila plat. Nepomáha prosíkanie, pätolizačstvo, podplácanie, či vydieranie. Niekedy dokonca nepomôže ani úkladná vražda. Šéf je nesmrteľný a Boh ho iste stvoril len preto, aby týral úbohých pracujúcich.
Adriánov nadriadený toto tvrdenie potvrdzoval. Čo bolo ale horšie, z akéhosi nepochopiteľného dôvodu si vybral práve jeho na to, aby ho pri každej príležitosti exemplárne potrestal. Nepravidelné kontroly, ponižujúce zaobchádzanie... Adriánovi neostávalo nič iné, len si zvyknúť. Nič na svete ho však nedokázalo pripraviť na tento deň.
Adrián Carter zaspal v práci. Neplánoval to. Sedel za masívnym dreveným stolom a usilovne stláčal čísla na kalkulačke. Zívol si. Automat na kávu bol pokazený už dva dni, preto si nosil z domu vlastnú v termoske. Načiahol sa pod stôl, aby ju vybral z tašky. Jemne sa mu zakrútila hlava a musel si znovu zívnuť. Sám nevedel, čo ho to napadlo, no položil hlavu na stôl a zatvoril oči. Bol to nesmierne príjemný pocit. Zvuky kancelárie zmizli, napäté svaly sa konečne uvoľnili a Adrián začal snívať. Zamrznuté jazero, psychopat so šedivými vlasmi a jazvou, snehové vločky...
„Carter!“
Šéf zakričal tak nahlas, až sa šokovaný Adrián zosypal zo stoličky a stiahol so sebou niekoľko dokumentov. Na svete sú aj horšie veci ako zjazvení psychopati. Adrián si na okamih myslel, že dostal infarkt. Sklamane si však uvedomil, že žije ďalej.
Nasledujúcich desať minút netreba opisovať príliš detailne. Po výdatnej sprche karhavých a ponižujúcich viet sa Adrián ocitol v kancelárii inžiniera Stanislava Modrého, generálneho riaditeľa spoločnosti. Sklesnutý a schúlený do nepohodlného kresla čakal na jeho príchod a pokúšal sa vybaviť si, kedy mu to v živote prestalo klapať. Odpoveď prirodzene poznal. Prekliaty sen, mal s tým navštíviť nejakého psychológa už dávno.
Škrípanie dverí. Adrián automaticky vyskočil na nohy a postavil sa ako vojak do pozoru. Do kancelárie však vstúpil niekto, koho naozaj nečakal.
„Pán Adrián Carter?“ spýtal sa muž neurčitého veku v modrom obleku. Fúzy, okuliare, kravata s akýmsi divným logom. Nevyzeral ako tunajší zamestnanec, skôr ako obchodník alebo poisťovací agent. Čo len od neho môže chcieť?
„A...Áno? To som ja. Ako vám môžem pomôcť pán...?“ vykoktal zo seba Adrián, snažiac sa pritom nestratiť duchaprítomnosť.
„Milky George. Reprezentujem spoločnosť Grey Trade s.r.o. Môžem na slovíčko?“ predstavil sa neznámy a podal ruku na pozdrav. Adrián o menovanej spoločnosti nikdy nepočul. Čoskoro sem príde riaditeľ, ak ho nachytá v kancelárii pri debate s nejakým cudzincom, iste ho bezpodmienečne vyrazí.
„Obávam sa, že ste prišli dosť nevhod. Nemôže to počkať? Čakám tu práve na riaditeľa,“ odpovedal mu, predstierajúc nezainteresovanosť. Milky George sa usmial a priateľsky Adriána potľapkal po pleci.
„Váš pán riaditeľ príde až za pol hodinu. Obávam sa, že je príliš zamestnaný... So slečnou sekretárkou preberá pomerne chúlostivé firemné záležitosti. Nebudem vás dlho obťažovať, pán Carter, sľubujem,“ povedal Milky George s úsmevom. Z akéhosi dôvodu mu Adrián uveril a sadol si znovu do kresla. Milky George podišiel k stolu a zľahka sa o neho oprel.
„Máte problém, pán Carter a obávam sa, že sme ho spôsobili my,“ Milky George začal po krátkej pauze. Adrián napäto mlčal. „Určite ste si v posledných dňoch všimli istý deficit, týkajúci sa spánku a snívania. Deficit možno nie je to správne slovo, asi by som mal povedať zlý sen alebo nočná mora,“ Adrián nechápavo zazrel na cudzinca. Áno, nočná mora ho trápila, no zatiaľ o nej nikomu nepovedal. Ako to mohol vedieť? Chcel niečo povedať, položiť dôležitú otázku, no Milky George ho predbehol.
„Skôr, ako začnete mať otázky, pán Carter, rád by som vám niekoho predstavil,“ povedal rýchlo a pootvoril dvere kancelárie. „Tento pán vám to iste vysvetlí lepšie, ja som tu v podstate len ako doprovod,“ dvere sa otvorili dokorán a do kancelárie vstúpil strašidelne vyzerajúci muž so zjazvenou tvárou. Psychopatický vrah zo sna Adriána Cartera.
„Pán Carter? Haló? Prebuďte sa, prosím.“
Adrián neochotne otvoril oči. Kancelária riaditeľa, nepohodlné kreslo.
„Čo sa to stalo?“ spýtal sa trochu vystrašene.
„Zamdleli ste. Práve som...“ začal vysvetľovať Milky George, no vtom si Adrián všimol postavu stojacu za ním. Nebola to zákerná halucinácia, stála tam jeho nočná mora. Osobne. Vykríkol a vyskočil z kresla. Panicky sa odsunul na druhú stranu miestnosti. Cítil nesmierny tlak v hrudníku, hučanie v hlave a sucho v ústach. Okrem toho ho aj začal trochu svrbieť nos, no rozhodol sa nevšímať si to. Následné ticho prerušil Milky George.
„Ospravedlňujem sa, že som vás vystrašil, pán Carter. Chcem vám predstaviť pána Percivala, prišiel sa vám ospravedlniť a vysvetliť situáciu,“ zabijak mal teda meno. Zdvorilo sa uklonil a na Carterovo nesmierne prekvapenie sa usmial. Pôsobilo to príšerne.
„Pán Carter, došlo k strašnému omylu!“ rezolútne vyhlásil zabijak zo sna. Mal zvláštny, zachrípnutý hlas. Neznel nepríjemne, skôr ako niekto, kto dávnejšie prechladol a ešte sa poriadne nevyliečil. Zabijak pokračoval: „Dali mi zlú adresu, skutočne som o tom nevedel. Prijmite moje úprimné ospravedlnenie, nechcel som vám spôsobiť také nepríjemnosti,“ ospravedlňoval sa zabijak Percival. Adrián bol nesmierne zmätený. Na jednej strane sa strašne bál čo i len pohnúť, no na strane druhej, ten človek ho očividne nechcel zabiť. Nabral trochu odvahy a podišiel bližšie.
„Ale... Veď vás som videl v mojom sne! Ako to, že existujete? Čo tu robíte? Čo to má, preboha, znamenať?“ vyhŕkol zo seba zmätene. Zabijak sa nadýchol a chcel niečo povedať, no Milky George ho predbehol.
„Ak dovolíte, rád by som toto objasnil ja,“ povedal a čakal na zabijakov súhlas. Ten mierne kývol hlavou a niečo zamrmlal. „Takže... Ak môžem. Tu prítomný pán Percival pracuje v súčasnosti pre moju spoločnosť. Je to súkromný podnikateľ, špecializuje sa na nie príliš známu oblasť trhu. Pán Percival je nájomný zlý sen a vo svojom obore špička,“ Adrián si pri týchto slovách pripadal ako blázon. Čo sa mu ten podivný chlapík pokúša nahovoriť? Veď to je absurdné. Toto všetko musí byť len výplod jeho mysle. Možno je vážne duševne chorý. Zdalo sa, že Milky George číta jeho myšlienky.
„Uisťujem vás, že toto všetko je reálne, pán Carter. Nesnívate a ani ste sa nepomiatli. Ako ste sa iste dovtípili, pán Percival vstupuje do snov s cieľom vystrašiť ich majiteľa. Pýtate sa iste prečo. Nuž, ako som povedal, pán Percival je podnikateľ. Moja spoločnosť sa pôvodne nešpecializuje na takéto služby, no občas dostávame od našich zákazníkov aj takéto požiadavky. Prirodzene sa im pokúšame vyhovieť. Pre váš prípad existuje prosté vysvetlenie. Jeden z našich zákazníkov chcel vystrašiť istú osobu a nanešťastie sme od neho nedostali presnú adresu. Došlo teda k tejto nepríjemnej zámene,“ Milky George sa odmlčal a čakal na Adriánovu reakciu.
Adrián mlčal. Nemohol tomu uveriť. Prítomnosť toho zabijaka, stojaceho len niekoľko krokov od neho, ho však presvedčila. Zrazu všetko, čo Milky George hovoril dávalo zmysel. Bolo to šialené. Také šialené, až tomu uveril.
„V poriadku... Chápem. A čo teraz? Tento pán sa mi ospravedlnil, objasnili ste mi situáciu... Čo bude ďalej?“ spýtal sa pomaly, zvažujúc každé slovo.
„Prirodzene sa pokúsime o nápravu, pán Carter. Moja spoločnosť robí chyby len málokedy, no ak k nejakej dôjde, pokúšame sa ju vždy napraviť. Pripravili sme pre vás odškodné, s ktorého výškou budete iste spokojný a samozrejme prísľub, že pán Percival vás už nikdy nebude obťažovať,“ povedal Milky George a z náprsného vrecka vybral akýsi papier. Bol to šek. Suma, ktorá na ňom bola napísaná úhľadným písmom vyrazila Adriánovi dych.
„Áno! Prijímam ospravedlnenie, pán Milky George a... ďakujem. Toľké peniaze! Ja...“ Adrián sa otočil k zabijakovi. „Ďakujem aj vám a z toho, čo sa stalo, nemajte ťažkú hlavu. Všetci robíme občas chyby,“ podal zabijakovi ruku. Všetok strach ho úplne opustil.
Milky George a Percival sa rozlúčili a už sa chystali na odchod, keď Adriána niečo napadlo.
„Pán Percival, na slovíčko...“ zlomyseľne sa pri tom usmial. Mal plán.
Adrián Carter už na generálneho riaditeľa ďalej nečakal. Nechal mu na stole krátky oznam o tom, že podáva výpoveď a pripojil niekoľko vulgárnych slov. Nasledujúce noci zaspával pokojne a vždy s vedomím, že istá veľmi nepríjemné osoba, ktorá mu roky sužovala život v práci, teraz uteká cez zamrznuté jazero.
Ak dôjde k chybe, netreba sa báť ju napraviť. Spokojný zákazník je dobrý zákazník. Zodpovednosť a tradícia. Grey Trade vám želá dobrú noc.
Partneri
