Úvodná skladba: Long time ago

Pohľad mu zablúdil do kúta, v ktorom stála žena. Chodila ho navštevovať takmer pravidelne, iba pred týždňom sa po prvýkrát za desať rokov neukázala.

„Vy viete, že umriete,“ začala rozhovor tak ako obyčajne a podišla ku kamennej lavici, kde zvykol sedávať do neskorých večerných hodín, kedy strážnik vyhasol poslednú lampu, aby sa všetko ponorilo do desivej tmy.

„Two faces can look as one,“ zašepkal a ona vedela, že sa tej otázke nevyhne. Vždy ju položil.

„A moje husle?“

Sklopila zrak.

„Neospravedlňujte sa. Možno raz.“

Pomaly sa dotkol vyschnutých pier, ktoré sa skrivili do trpkého úsmevu. Záporne zavrtel hlavou a čierne oči oznámili, že je čas ísť. Prikývla na znak súhlasu. Útle ženské prsty sa dotkli zeleného panelu a hologram z izby sedem sa rozplynul. Zostal sám.

Óda: Just can´t get away

Spis ležal na stole niekoľko dní. Ošúchaný povrch, miestami vyblednuté písmená a pár hárkov papiera vyvolávali v človeku pocit viny. Ani dnes mu nevenovala svoju pozornosť. Poznala obsah naspamäť.

„Madam? Prišiel za vami poručík Lascote,“ rozľahlo sa miestnosťou a skôr než stihla čokoľvek namietať, dvere sa s jemný zabzučaním otvorili a poručík energicky vstúpil dovnútra.

„Londýn hýri stúpajúcou kriminalitou. Viete, aké je v dnešnej dobe ťažké udržať v preľudnených uliciach poriadok? Starý Bill mal pravdu, keď verejne hlásal, že jedno policajné oddelenie v tomto okrsku hovno zmôže! Mimochodom, synovca môjho brata včera pristihli pri drobnej krádeži. Akým spôsobom by sa ho dalo taktne vysekať z tejto chúlostivej situácie? Viete, žiadny záznam, žiadne vyšetrovanie... nič. Ten chlapec má dobré srdce, iba raz za čas mu záhadne preskočí...“ snažil sa vtipne ukončiť svoju dnešnú rozpravu staručký muž. Veľkými rukami si pritom siahol do predného vrecka vydratého saka, odkiaľ vytiahol hnedú krabičku cigár.

„Pán Lascote,“ oslovila muža sediaceho oproti nej, „zvýšiť počet policajných okrskov naozaj nie je mojich silách. Možno by ste to mohli vyriešiť niekoľkými sťažnosťami, tlačivo vám dá pán Moreau...“

„Slečna, mne osobne je jedno, či sa tá háveď skántri dnes, alebo zajtra! Na dôchodok som čakal dlhých 60 rokov a nemienim posledné dni svojho života premrhať zdĺhavým vypisovaním tlačív, ktoré i tak skončia v smetiach. Im na tom, ako žijeme, nezáleží. Viem o tom svoje. Ja ku šťastiu potrebujem iba dobré víno a pár voňavých cigár,“ rozosmial sa zvráskavený muž a slastne potiahol. Sladkastý dym sa jemne vznášal vo vzduchu a ona si zrazu spomenula na tie krásne letné večere.

„Tak potom naozaj nerozumiem, prečo ste tu?“ prerušila chvíľku ticha, čo poručíka vo výslužbe očividne znechutilo. Strieborné huňaté obočie sa zvraštilo, tvár sa skrivila do grimasy a poručík Lascote podráždene prehovoril:

„Slečna, vy ma nepočúvate! Potrebujem malú službičku. Synovec môjho...“

„Ach áno!“ prerušila jeho oduševnené vysvetľovanie krátkym mávnutím ruky a drobná obrazovka napravo od položeného spisu sa slabučko rozblikala.

„John? Odveďte poručíka Lascota za pánom Henrym. Ďakujem vám,“ rozkázala.

„Slečna, ste poklad!“

Elégia: Statue

„And there she stood. A statue of old...“ zaspieval si sám pre seba a na zarosené okno nakreslil dve roztrasené noty.

„Našli ste moje husle?“ opýtal sa jej s nádejou v hlase. I tentokrát ospravedlňujúco sklopila zrak.

„Prečo ste dnes prišli?“

„Chcela som sa s vami rozlúčiť,“ zašepkala a on nergicky pokrútil hlavou.

„Rozlúčili ste sa už dávno.“

„Máte úplnú pravdu,“ pritkala.

„... a statue of cold,“ dodal len tak mimochodom, keď jeho izba osirela. A k dvom neexistujúcim notám pribudol krivý husľový kľúč.

Rodinná fotografia mala kedysi svoje miesto nad útlym krbom v neveľkej obývačke. Dnes tam však viseli jedny staré husle, ktoré pred nedávnom objavila v obchode so starožitnosťami.

„Možno by ťa potešili,“ usmiala sa pri pohľade na ten skvost a myšlienky sa rozutekali k tým nedeľňajším letným večerom, kedy zvykla stávať pri okne a kochať sa výhľadom na zelené lúky obklopujúce dom jej starého otca...