OTEC
- Matej, pri počítači je tanier... - A??? - Nepatrí tu.
- Ja ako tvoj rodič za teba zodpovedám a pokým žiješ pod mojou strechou, BUDEŠ MA POSLÚCHAŤ!
- Mami, ale veď ten kabát mi ani netreba; nie je mi zima... - POČUL SI JU? - Koho? - MATKU. - Hej... - TAK SI HO OBLEČ!
- Nechce sa ti ísť na prechádzku? - Ani nie... - Celý deň si presedel pred počítačom, tak sa teraz zdvihneš a pôjdeš vonku, ROZUMIEŠ?
- Čo tu robí tá smietka na zemi? - Hm.. čo ja viem... Opaľuje sa? - Nepapuľuj a odprac ju. Ako okolo nej môžete celý deň prechádzať a nič s tým neporiadkom neurobiť? - Pretože to je normálne; mať v izbe na podlahe smietku...
- No len počkaj až budeš mať osemnásť; život tam vonku ťa naučí...
- Tak budeš to ešte robiť? - Čo? - Neposlúchať a odvrávať. - Hm... Neviem. - Neviem. Neviem. NEVIEM. Tvoje obľúbené slovo. Celé tvoje detstvo nepočujem nič iné... - Ale keď do budúcnosti nevidím...? Čo mám hovoriť? „Netuším“ alebo čo? - NIE! Ty to vieš, len to nechceš povedať. - Myslím, že odteraz radšej nebudem hovoriť nič. Budem mlčať a... - Opováž sa! Keď sa ťa na niečo spýtam, tak mi odpovieš, ROZUMIEŠ?
- Môžem si zapnúť počítač? - Ten zákaz som ti už zrušil, alebo čo? - Ale veď je sobota... - No a čo že je sobota?? - To platí aj cez víkend? - PLATÍ TO AŽ DO ODVOLANIA!
- Kedy poupratuješ kuchyňu? - Keď budem mať čas... - A čo také dôležité robíš teraz? - Fajn, poupratujem ju, keď budem mať chuť! - A to bude kedy? - Čo ja viem.... tak za polhodinu... Hodinu... neviem. - A kedy budeš vedieť? - ...
- Pýtal si sa? - Čo či som sa pýtal? - Či si môžeš zapnúť počítač? - Nie. Bolo treba...? - Á – NO! Takže ho teraz okamžite vypneš a budeš sa učiť!
- Nemáš dakedy pocit, že si príliš prísny? - Prísny? - No... taký prísny, autoritatívny, priveľmi zodpovedný... - JA? Nie... No... tak dobre, trochu som, ale... - Ale? - Ale nič. Buď rád, že nemáš otca, čo sa ti túla po krčmách a po nociach ťa bije. - Ok, som rád, že nemám otca ožralu... Ešte ma prestať biť a... - Čože? Vravíš niečo? - Nie, nič...
- Akurát za mnou prišla mama a vravela, že si chceš kúpiť... skejner... - Skener. - Hej, toto... A koľko to akože stojí? - Taký lacný... aj tisícku. Kvalitnejší aj za štyri-päť... - A načo to potrebuješ? - No... ta keď dačo nakreslím a potrebujem to hodiť do počítača... napríklad. - Áááále. Také somariny. Už dosť máme harabúrd... Zaobídeš sa aj bez toho... - Ale ja to vážne potrebujem. - Nepotrebuješ a dosť! Za moje peniaze také... hlúposti nebudem kupovať! - Tvoje peniaze...! - Áno; moje peniaze. Ja tu zarábam na chlieb, takže ja budem rozhodovať, čo nám treba a čo nie... - Mama zarába tiež. - Ale ja zarábam viac než ona a JA som živiteľ rodiny!
- Zatváraj za sebou dvere; uniká teplo.
- Nenechávaj tu zapálené. - Ale veď sa len osprchujem... To trvá päť... desať minút. - Šetríme energiou, jasné? Ja ju platím a teda mňa budeš poslúchať. Keď budeš mať osemnásť, môžeš odísť, usadíš sa a ty si budeš rozhodovať o živote. Pre mňa – za mňa, aj celý rok môžeš svietiť...
- No dobre... Že si dnes tie jednotky dostal... Tak si môžeš zapnúť počítač. - Na koľko? - Koľko chceš? - Ty si tu šéf... - Tak... dve hodiny a potom koniec, dobre? - Fajn, fajn...
- by som sa ti chcel ospravedlniť, že som na teba dnes kričal... - Fajn, odpustené. - Ozaj? Tak trochu čudne to hovoríš... - Nieeee... Ale v pohode... už som si na ten krik zvykol... taký už proste si.
|