HuSä

Dávam sem poviedku, alebo skôr také mini dielko, výplod mojej chorej fantázie. Za chyby sa vopred ospravedlňujem.
Vopred za kritiku ďakujem.

Skrytý démon

Tlmený šuchot krídel anjelov zaznel nad drevenou chatrčou. Pach smrti bolo cítiť po celom okolí. Tiché stony a náreky sa niesli lesom, z ktorého sa už dávno vytratil život.
Noty žialu sa vryli hlboko do srdca muža, skloneného nad krehkou postavou dievčatka.
Jej výraz tváre bol pokojný, vyzerala akoby len zaspala...
Slza smútku dopadla na jej chladné líce a pomaly stiekla na zaprášenú podlahu.
„Miláčik, preber sa...prosím.“
Prosba plná zúfalstva odzrkadlujúceho sa z hlasu muža nebola vypočutá.
Šuchot krídel opäť zaznel, no tentokrát sním i slabý dievčenský hlások.
„Prosím, už sa nehnevaj...“
Chatrč stíchla. Pohltilo ju ticho. Ticho, ktoré ochromilo i muža, klačiaceho nad telom svojej dcéri. Nad telom, z ktorého v záchvate zúrivého hnevu vytĺkol život...neuvedomujúc si čo tým spôsobí...neuvedomujúc si vlastný problém, hlboko ukrytý v jeho duši.
Samota vyčkávajúca na túto chvílu pohltila jeho vnútro, naplnila jeho mysel, ochromila jeho plúca.
Beznádej, ktorú pocítil bola horšia ako rana nožom do srdca, horšia než všetko čo doteraz zažil. Tolko sa bál, aby nezostal sám, až nakoniec podlahol vlastnému démonovi. Démonovi vyčkávajúcemu v úzadí...démonovi, o ktorom vedel.
Ticho narušilo zavŕzganie starých, drevených dverí, ktorými pohol vietor ženúci sa okolím. I ten zacítil smútok a pach smrťi obkolesujúci toto miesto. Preto sa ho rozhodol rozohnať, nech spomienky bolestivé zmiznú, aby mohol pocit viny spraviť svoju prácu.
Posledné kroky muža smerovali k studni kúsok od chatrče. Oči plné sĺz uprel na nebo zaliaté krvavočervenou farbou. Slnko mlčky zapadalo, akoby chcelo uniknúť pred pohladom plným zúfalstva. Keď tvár muža pohladili posledné, teplé lúče, zavrel oči. Teplo sa vytratilo, nahradil ho mrazivý chlad. Budúcnosť zmizla údermi rúk a kopancami, spolu s chuťou žiť.
Posledný nádych mu vhnal do plúc chladný vzduch pôsobiaci ako ostré čepele nožov, režúce jeho vnútro. I príroda sa mu obrátila chrbtom.
„Prepáč mi to.“ zašepkal nečujne a oddal sa temnote ukrytej v studni, ktorá ho s otvorenou náručou prijala.

Mne sa to pacilo. Citala som si to pomalycky, aby som sa nadychala celkovej atmosfery navodenej v kazdej vete. Podarilo sa. Pripomenulo mi to jednu Cechovovu poviedku (obsahom). Akurat... Mozno to nemuselo skoncit tak priamo. Mozno by uplne stacila tragedia, aku musi ten chlapik prezivat v svojej hlave. Alebo ked uz si tam spomenul demona, tak ho do zaveru nejako zapojit Hmm, to uz je na autorovi. Ked sa mu nechcu kontrolovat gramaticke chyby v tak kratuckej praci, pravdepodobne sa mu nebude chciet vymyslat iny zaver...

Ten demon bol mysleny metaforicky. Rozmyslal som nad zmenou zaveru, v podstate som toto uz napisal davnejsie, no som to po dlhej dobe objavil. Spravim druhu verziu s inym koncom, len neviem ci to bude ono.

Skus, ved za skusku nic nedas. Co ak to nakoniec bude ono? Ak budes spokojny ty ako autor, potom je vacsia pravdepodobnost, ze budu spokojni aj citatelia

ako výplod chorej fantázie je to prijateľné