Mráz sa ozýval nocou kovovým cvengotom koľajníc na trase Margecany-Červená skala. Nočné ticho, neprerušované ani spevom vtákov, zrazu ticho vrzlo zvukom krpcov dusiacich sneh.
Alles schläft, einsam wahr. Miestny učiteľ však nespal -- nočné mory predošlého dňa ho neustále prenasledovali. Krik detí a huriavk omladiny.
Jeho bystrému uchu však neunikli zvuky zvonku.
Pretrel si oči.
Zvuk zvonku neustával, ba priam sa začal zmnožovať, dve nohy, štyri, osem!
Vstal od stola a pomaly sa plichtil von, nečujne, plyšové kapce sunúc drevenou dlážkou.
Pristúpil k dverám a videl ich. Čierne kabáty, poslovia smrti.
...
Nasadil si okuliare, trhol dverami.
Prvého tresol železnou trstenicou medzi oči, a nebyť jeho ríšskej orlice na helme, bol by okamžite mŕtvy.
Následne mocným kopom odsunul troch na príľahlú siahovicu dreva. REŽ A RÚBAJ DO KRVE sa ozývalo v hlavách.
Sneh družďal v rytme. Jeden-druhý, učiteľ sa sťa rys-ostrovid pohyboval pod drevenicou a posielal temných poslov noci tam, odkiaľ prišli. Čierne kabáty sa kopili oproti bielym kopcom. Kontrasty, ktoré sa mlžili v neistom obraze.
Dokonané je. Učiteľ si utrel zakrvavené ruky a zložil okuliare.
Nie, dnes už nebude uvažovať nad zajtrajšou hodinou.
Je čas odísť.
Venovane Warriorovi