Streľba zamrela
v tichosti duše,
roztrhli sa nebesia,
uvädli všetky ruže.

Ruže tvojho bytia
skočili z mosta
a zvuky vlčieho vytia
zavreli brány mesta.

Všetka nádej, všetka vlaha
v blato sa premenili,
teraz tu stojím ruža nahá
už epitaf mi vyryli.

Tŕňom tvojím zraniť sa chcem,
zakrvaviť dlaň,
držať teba len a len,
krásnu, hebkú ako laň.

Prestreliť si hlavu,
veď ty si sa ma vzdala,
všetku svoju nehu
si si kruto vzala.

Stojím a plačem,
kvílim a kľačím,
trpím a hasnem,
mriem a dychčím,

lebo je čas,
postaviť sa pravde,
že žiadne raz,
už nikdy nebude.