V hlave tisíc vínnych mušiek, čo poletujú Tak spomalene a neisto a Medzi nimi kvitne ruža, Čo pevne stojí, rastie tŕnisto. Šarlátový lupeň spadne a rovno vypučí nový. Je večná. Tie malé mušky ju nedokážu nikdy zlomiť. Či prší, fúka, chlad ju mrazí- Len zamrzne na večné časy, Ani teplo, vlhkosť, trópy- Slnko, to ju neroztopí A korene má také silné a tak veľmi hlboko. To keby zomrela, zomrelo by aj všetko vo mne a napokon... Teda aj ja sama. Nech kvitne. Ruža krásna, nevídaná. Opíja tie malé mušky svojou krásou, vôňou peľu A žiadna z nich, väčšia- menšia, ju nedokáže vidieť celú, Veď taká veľkosť, taká krása Oslepí vás, nerozdá sa Nekončí a kvitne znovu. Zasa. Ach, ty ruža! Moja krásna- Už nerasti! Iba sama sebe vlastná, Však tvoje tŕne do krvi mi prerezali živé cievy, Vypustili duše hnevy A tie napokon aj teba snažili sa udupať... Jak mohla si zostať stáť!? A nezahynúť... už vieme- snáď Podarí sa ti viac nerásť však Vidím: Zo starých stôl pučia listy. A tvoja hlávka, krehká, jemná, ako dieťa na bojišti Stojí, zakríknuté v ráne, Nemôže vedieť, čo sa stane A čo sa vlastne stalo. Pritom stačí tak málo, Najdrahšia ruža, najdrahšia láska... Stráž si svoje tŕne, z ktorých mi srdce praská.
_________________ je chybou neverit ničomu aj veriť všetkému- Vegelweide
|