|
Veselým tanečným tempom som sa hýbal po ceste, ktorej obchodná sláva dávno zanikla. Občas tadialto krátili cestu obchodníci, remeselníci, alebo tuláci ako ja.Občas tadiaľto krátili cestu obchodníci, remeselníci, alebo tuláci ako ja. Každým skokom ma boleli pľuzgiere, no nechcel som sa ľutovať. Všimol som si čerstvé stopy koču a konských kopýt. Pokračoval som v pískaní melódií mojej domoviny. Tanečným krokom som skákal vpred a kožený náhrdelník plný zubov ktorý som mal na krku sa mi hojdal zo strany na stranu. Nevedel som kam, ako dlho. Túlal som sa z mesta do mesta, tešil a rozveseloval ľudí za ťažých časov svojim bardským umením. Občas mi dali najesť, občas ma pozvali na pivo. S peniazmy som na tom biedne, prespával som kde sa dalo, no môj život potulného barda mi neprekážal. Rád teším ľudí mojou píšťalkou a spevom, rád im pomáham v problémoch, no najradšej sa predvádzam. Nahlas som sa zasmial a pískal si ďalej.
Dorazil som na lesnú lúčku. Slnko, ktoré bolo doposial zakrývané mohutnými stromami mi teraz žiarilo rovno do očí. Pripomenulo mi to moju domovinu v púšti Nunmeia a začalo sa mi cnieť. Ale po dlhej dobe pútí a samoty na cestách som ťažko upadol do smútku, ťažko ma niešo rozhodilo, no samozrejme mám svoje struny, po ktorých keď niekto brnkne, rozladí ma. Najviac nemám rád kritikov mojich piesní a hudby. Takže by som to zhrnul tak že najviac nenávidím kritikov a bohatých. Nie že by som im závidel peniaze, ale nestretol som sa s boháčom, ktorý nebol namyslený.
Z mojich myšlienok ma vytrhol beznádejný výkrik o pomoc. Bez zváženia možných rizík som sa rozbehol smerom odkial krik priletel do mojich hudobníckych uší. Po chvíli kondičného šprintu som sa stal svedkom lúpenia banditov. Len slabo som si prehliadol olúpených “Nechajte...tých...chudákovn-n-a...pokoji!”
Zadychčal som proti trojnásobnej presile. Pichalo ma v boku. No inštinkt z Nunmei mi kázal zachrániť ľudský život za každú cenu.
“A ty si kto že nám rozkazuješ? Musíš byť veľmi odvážna duša.” Zachechtal sa veľký a napohľad silný bandita s jazvou cez oko a mnohými popáleninami na tvári a prezrel si čo mám oblečené.
“Zviaž tým snobom ruky Nizar! A ty, Aled, si zober toho čudáka!”
Prikázal zjazvený jeho druhom.
“Jasná vec. Ale delíme sa všetci na rovnako, aby bolo jasné. Dobre Náhdri?”
Spýtal sa chlapík, ktorého meno bolo Aled. Náhdri mu odvrkol a uškrnul sa ako hyena.
Aled, ktorý mi vyšiel naproti vyzeral lahko premožitelný, no zrazu sa všetko udialo tak rýchlo. Aledovi som uhol doľava a potkol ho no zasiahol ma tvrdý úder do hlavy kyjakom.
“Toľko zlatých!” Skrýkol niekto a prebral ma zo sna. Strašne ma bolela hlava. “Toľko som po hromade nevidel od čias kedy sme okrádali s klanom.” Omámený z toľkého bohatstva hlásal ako modlitbu vyšší mužský hlas, ktorý mi bol povedomý. “Sklapni a rátaj” Ohriakol ho chladný hlas. Pomaly som otvoril oči a zazrel troch banditov pri ohni. Rýchlo som si spomenul čo sa udialo a ako som upadol do bezvedomia. Poobzeral som sa okolo seba zazrel som ako pri ohni piekol Nizar na provizornom ražni kura a napravo odo mňa ležali zviazaný a bohato odetý boháči, ktorý stenali ako psy ktorým prišlapli chvosty. Tak kvôli týmto som tu skončil. Povedal som si a zistil že som takisto zviazaný. Vzlik ktorý vydávali moji spoluvezni zhlasňoval. Začali doslova plakať a to Vodcovi banditov nedalo a celý červený od hnevu vstal a začal ich kopať pevnou čižmou. “Držte! Sakra! Huby! Lebo vás zabijem hneď! Vy psy bohaté” vrčal cez zaťaté zuby. Tesne som zatvoril oči keď sa išiel pozrieť na mňa. “Zaplatím... ak nás pustíte.” Nariekal snob. “Čím?” Odvrkol vodca Náhdri a škodoradostne sa zasmial. “Ešte m-m-mám niečo čo be-be-bez mojej po-po-pomoci nenájdete.” Koktal snob. Podľa zvukov som spoznal že Náhdri vyprskol a zareval od hnevu, ale zvuk napravo odo mňa som rozoznať nevedel teda okrem ženského vresku. Ten záhadný a čľapkajúci zvuk po tlmenom zvuku by som vedel spoznať ako keby sa niekomu rozletel mo-“Nemal si ho zabíjať. Možno by sme to z neho ešte vymámili.”-zog Sťažoval sa Nizar. “Chceš prísť o mozog aj ty?” Zvreskol Náhdri, ktorý bol od hnevu až zúfalý. No aby nebolo málo, začal dym z ohňa hladiť moju tvár ako stará babka, ktorá si ešte chce užiť rozkoše. Dusil som sa a slzili mi oči, ktoré som nemohol otvoriť. Začal som kašlať o život. "Kuca-paca, pozrime ho kto sa nám tu prebral." Tvrdou iróniou si všimol Náhdri môj interupt, ako keby z neho opadol hnev. Srdce mi bilo o život. Hlavou sa mi ozýval dunivý zvuk jeho chôdze, ktorý sa približovaním zhlasňoval. Zastal. "Ešte je mimo." Smial sa Náhdri, odľahlo mi. "Asi ten žobrák často žerie krysy." Smiali sa všetci.
Nasledovala pasáž, pri ktorej zavládlo ticho, ktoré občas rušilo praskanie dreva v ohni, tichý vzlik ženy napravo odo mňa a cinkot mincí. Pre mňa ten čas bol ohromne dlhý, veľký a neviem ako veľmi úkrutne a vražedne naťahujúci sa. Na tele som mal preležaniny. Po dlhom čase sa mi podarilo vstúpiť do raja snov.
“Päťstó osemdesiat a tri strieborné.” Oznámil natešený Aled a hlboko si zívol. Prebral som sa z mikrospánku. “Ako si to rozdelíme traja?” Spýtal sa Náhdri. “Hmmm.” Zamyslel sa Aled a dlho bolo ticho. Z nudy som tento ľahký výpočet vyrátal od zadu. Každý v Nunmei ovláda výpočty a kto nie. Zamyslel som sa. Tak ten nie je Nunmejčan. Musel som sa ovládať aby som sa nahlas nezasmial, no v duchu som si ulavil nádielkou toho pravého smiechu. Tí banditi sú ináč sprostý zamyslel som sa zas. Dúfal som že z toľkých peňazí na mňa úplne zabudli a keď si spomenú, pustia ma bez toho aby som prišiel o mozog. “Dá si niekto? Kura je hotové.” Začali sa mi zbiehať sliny. Bol som naozaj hladný.
“Nemel a dávaj!” Zavrčal ten chladný hlas ktorý patril vodcovi malej, banditej skupinky. Jeho druhovia sa začali smiať. “Nemal by si to s tým vodvovaním preháňat. Ešte si ťa pamätám ako nám rovného zbojníčka.” Zasmial sa Nizar a pridal sa k nemu Aled. “Nebuď drzí ak nechceš mať svoje črevá ako zákusok.” Odvrkol humorne Náhdri a už bolo počuť len mlaskanie a slová na témy, ktoré mi boli málo známe až na výnimku, ktorá bola o znásilnení snobskej ženy, ktorá zasa začala vzlikať.
Po dlhšom čase som sa zasa započúval do ich rozhovoru. “Tak ako si teda rozdelíme to striebro?” Spýtal sa Náhdri a spokojne si mľaskal kura. Mal som veľký hlad. “Odhadom stačí?” spýtal sa Aled opatrne. “Ty somár, a vari si ich nerátal?” vystupňoval vetu Náhdri a zasa sa začínal hnevať. “Rátal, rátal, ale ťažko sa to dá rozdeliť medzi troch.” odpovedal Aled ešte opatrnejšie. “Vieš že nemám rád somárov, Aled?” Spýtal sa Náhdri a zdôraznil predposledné slovo. “Tak rozdel Päťstó...Šesťdesiat medzi troch.” Pamätal som si iné číslo, ale to mi mohlo byť jedno. Podľa Náhdriho funenia som usúdil že je správny moment začať sa vyslobodzovať z povrazu ktorým som bol priviazaný k ostatným väzňom. Teda. So spoluvezňom-ženou a to čo ostalo z pravdepodobne jej muža. Neviem ako ľahko som si oslobodil ruky z lana. Asi nedávali dôklad na viazanie zajatcov. Počul som len Náhdriho rev, ktorý prehlušoval všetko. Otvoril som priam zalepené oči. Večerné svetlo mi priam vyďoblo oči. Bola nádherná červená obloha. No nádherný pohľad mi pokazil výkrik, ktorý sa netýkal ich hádky. “Uteká vezeň!” Skrýkol Nizar, ktorý si ma všimol ako prvý. Ešte som mal zviazané nohy, tak som sa potkol a rozbil si bradu o kameň. Skočilo na mňa ničeo veľmi ťažké. Bol to Náhdri a s dýkou mi zarezal do krku. “Nepáčila sa ti naša spoločnosť?” Spýtal sa ironicky a z úst mu bolo cítiť kura. Krv z brady a z krku mi tiekla potôčikom. Štípalo to a bolelo, ale radšej som bol ticho. Žena už naľavo odo mňa vzlikala. “Asi chce tvoje veľke péro, Nizar.” Zasmial sa Aled. “Pichni si ty ja nemám chuť pri tej vôni zo snoba.” Odbil ho Nizar múdrou vetou. Náhdri sa zasmial a päsťou mi vrazil do spánku.
“To bola jazda.” Skrýkol Aled a v podtóne vrešťala žena. “Ako sa voláš, pusa?” Spýtal sa jej uštipačne. Vrešťala ďalej. Otvoril som oči a pozrel sa na polonahú ženu, ktorá mala v tvári zdesený výraz. Bola od krvy. Aled zahral gesto že si zotrel pot z čela. “Bola si dobra zlato, ale už som pichal aj lepšie.” Okrýkol ju ako keby bol opitý a všetci traja sa smiali. Žena vrešťala. Náhdri bol zrejme naozaj opitý. Teda. Všetci boli zrejme opitý. Vodca zdvihol zo zeme kyjak, napriahol sa a šlahol jej z celej sily do hlavy. “Aspoň je ticho...Hic!” Začal som si vyslobodzovať nohy. Išlo to ľahšie ako ruky pred chvíľou čo som bol v nedobrovolnom spánku. Postavil som sa, ponaťahoval šľachy a vytiahol z tajného vrecka na stehne moju píšťalku. “Dobrú noc!” Zaprial som opitým banditom a zahral som na píšťalke melódiu Nunmijskej uspávanky, ktoár mala čarovné schopnosti pre všetkých, okrem Nunmijčanov. Zaspali kým stáli a nedalo mi. Musel som sa nahlas smiať ako popadali na zem. Píšťalku som zastrčil naspäť do vrecka a z tajného miesta pod košelou som vytiahol hancer, malú dýku, ktorú mi vyrobil kmeňový kováč v Nunmii. Pristúpil som k spiacim nepriatelom a postupne si vychutnal ako som im rezal krky. Mal som konečne čas prehliadnuť si ich zblízka. Aled bol pôvodom asi Plavenčan, Náhdri pochádzal zjavne zo severu, súdiac podľa zapletenej brady a Nizar vyzeral ako z nejakého kočovného kmeňa, ktorý sa pohybuje tu, v Storabsku.
Ponoril som ruku do Zdobenej pokladnice, ktorá ležala pri ohni a nabral si za hrsť strieborniakov. Vsypal si ich do môjho odcudzeného meštca a priviazal si ho na opasok. Ešte som zobral päť ďalších z truhly a každému mŕtvemu dal jednu na jazyk. Zahalil som sa do svôjho plášťu, ulomil si z kuriatka pešenú nohu ktorá zostala a vydal sa na cestu.
|
FAQ
Hľadať
Členovia
Registrovať
Prihlásenie
, aj ked stale chcem metal zato ze som to docitala 
