Každý človek aspoň v kútiku svojej duše túži zmeniť tento svet. Či už budovaním, alebo deštrukciou, táto túžba má svoje korene zapustené tak hlboko v ľudskej podstate, že nie je možné pred ňou kompletne ujsť. Dnes máš možnosť stať sa niekým, kto dokáže hýbať samotným svetom. Niekým kto dokáže tento svet zlomiť napoly, kto dokáže otočiť samotné prúdy kauzality, ktoré určujú jeho smerovanie. Stačí mi sľub tvojej absolútnej vernosti – nie, stačí iba ak mi otvoríš brány svojho srdca a ja už sa postarám o všetko ostatné. Tvoja bolesť pominie, odteraz budeš mať možnosť rozdávať rovnaké utrpenie, aké bolo smerované na teba, získaš potenciál konať veci, na ktoré by človek v tvojich podmienkach nemohol pomyslieť ani len vo svojom najtajnejšom sne. Prijmi môj dar celou svojou dušou a tento svet ti bude ležať pri nohách.
Postava stojaca predo mnou ku mne vystrela ruku a ponúkla mi svoju dlaň, akoby žiadajúc odpoveď. Moje oči boli oslepené silnou žiarou, preto som nevidel, ako vyzerá jej tvár; videl som však, že je to žena a v tej chvíli som si bol istý, že je tou najkrajšou bytosťou, aká na tomto svete existovala. Ležal som jej pri nohách v nemom úžase, jej dlhé vlasy vlajúc v jemnom vánku, jej štíhla ruka vystretá mojim smerom, ponúkajúc mi dar, ktorý som nemohol odmietnuť. Zozbieral som teda všetku silu, ktorá ešte zostala v mojom zničenom tele a načiahol som sa, aby som uchopil jej dlaň. Nečakala, kým sa jej dotknem, stačil jej iba môj súhlas, preto moju ruku pevne zovrela a pritiahla ma k sebe. V momente keď sme sa dotkli vystrela úžasné biele krídla a jedným ráznym mávnutím krídel sa vzniesla nad zem, spolu so mnou v jej pevnom zovretí. Každý jeden elegantný pohyb jej krídel uvoľnil niekoľko krásnych bielych pierok, ktoré zaplavili priestor okolo nás a pomaly padali na zem ako dážď. Intenzívna žiara, ktorá predtým oslepovala moje oči medzitým pominula, preto som konečne mohol uzrieť jej tvár. Keď som sa však na ňu otočil, môj pohľad padol na rozďavenú papuľu enormného monštra na mieste, kde som čakal tú najúžasnejšiu vec tohto sveta. Slintajúca papuľa nečakala na moju reakciu a nemilosrdne zhltla celé moje telo.
*
Otvoril som oči a uzrel rovnakú scenériu, ako keď som ich predtým zatvoril, čakajúc, že ich zatváram posledný krát. Ulica v plameňoch, trosky, telá mojich mŕtvych susedov, krik a plač ozývajúci sa niekde z diaľky. „Ah, dostalo sa to až do obytnej zóny – ja som vravel, aby sme to zastavili,“ ozval sa mužský hlas, sprevádzaný klopaním topánok o tvrdú zem, „Celá štvrť vyzerá, akoby cez ňu prešla nepriateľská armáda.“ „Jeden tvor je občas viac, ako celé tisíce. To si pamätajte, pane.“ Ozval sa hlas patriaci druhému páru klopajúcich topánok, „Okrem toho sme zozbierali mnohé dôležité dáta, ktoré by boli inak stratené. Označil by som teda celú vec za úspech.“ „Je teda mŕtva?“ „Áno.“ Klopanie topánok sa v diaľke pomaly stratilo a ja som zostal ležať na bruchu medzi kopou trosiek a mŕtvol. Z posledných síl som sa prevrátil, aby som posledný krát zazrel nebo. Neviem koľko času prešlo, kým som obdivoval tento pohľad - možno sekundy, možno minúty, možno hodiny. No moje unavené oči sa začali zatvárať. A môj posledný pohľad..
Biele pierko?
*
Keď som oči znova otvoril, prvý pohľad, ktorý sa mi naskytol, bola nehybná tvár neznámeho muža. „Hej.“ Pokúsil som sa pohnúť, no zjavne som bol zavalený niečím ťažkým. „Hej. Ste v poriadku?... Kde to sme?“ Položil som ešte niekoľko podobných otázok predtým než som si uvedomil, že muž ktorého oslovujem je mŕtvy. Sotva pri vedomí som sa s ťažkosťami vypotácal z pod ťarchy, ktorá na mne ležala a až neskôr som si uvedomil, že to bola kopa mŕtvol. Čím viac sa mi teraz vracalo vedomie, tým viac ma tiež začal trápiť pocit smädu a tiež som si začal dávať dokopy svoju bezprostrednú situáciu. Pri katastrofách, kde bol náhly hromadný počet úmrtí, ľudia radi vyvážali mŕtvoly na Planinu Božieho Hnevu. O to viac teraz, keď hrozí nebezpečenstvo smrtiacej nákazy. Bez váhania som teda začal kráčať. Kráčal som náhodným smerom, musel sa som niekam dostať; kamkoľvek. Prvá zaujímavá vec, čo som však objavil, boli prekvapivo dvaja ľudia - jeden muž a jedna žena. Zjavne som ich vystrašil, čo nie je moc prekvapivé; veď kto by čakal spoločnosť na takomto mieste. „V-vodu... Prosím!“ Obaja boli ihneď v strehu a hľadeli na mňa, ako na najväčší zázrak, aký kedy videli (čo tiež nie je veľmi prekvapivé). Muž sa pozrel na svoju spoločníčku a po chvíli prikývol jej smerom. Potom spravil niekoľko váhavých krokov smerom ku mne, no skôr než sa ku mne dostal, som znova stratil vedomie.
|