HuSä

Najzelenšie fóra slovenského Internetu.

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]




Stôl uzamknutý Táto téma je zamknutá, nemôžete upravovať príspevky ani posielať ďalšie odpovede.  [ Počet príspevkov: 31 ]  Prejsť na stránku Predchádzajúca  1, 2, 3  Ďalšia
Autor Správa

Cisárovná
Obrázok používateľa

Založený: 17.04.2006
Príspevky: 893
Body: 3
Bydlisko: intrákové podzemie Bratislavy
Pohlavie: Žena

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Oheň si veselo pukoce v malom táboráku a iskry vyletujúce z pomaly dohorievajúcich polien osvetľujú tváre postáv sediacich okolo neho. No žiaden oheň tohto sveta by nedokázal roztopiť chlad, ktorý Mistrall pociťuje vo svojej duši. Jeho pazúry ostré ako čepeľ dýky sa zabodávajú do jej vnútra.
„Choďte spať. Dnes si zoberiem prvú hliadku ja.“
Zubotaj prekvapene zdvihne svoje oči, predtým taktiež zabodnuté do plameňov a snaží sa čosi namietať.
„Dievočka....ja myslel...prečo ty prva... Nové sily by si mala nazbierať. Bol to namáhavý deň pre všetkých...“ a významne stočí svoje oči na Rudolfa, ktorý, ako sa zdá, tento rozhovor nevníma.
„Len choďte. Tých pár hodín ešte vydržím...“ Mistrall vstáva a rozhodným pohybom si prehadzuje luk cez plece. Unaveným, no aj tak ladným krokom, takým typickým pre všetkých elfov, odkráča na okraj čistinky a sadá si pod strom, kde na ňu prestáva dopadať svetlo už len pomaly tlejúceho ohňa.
Zubotaj viac nenamieta a zakrúca sa do svojej kožušiny ešte skontrolujúc Ludwiga, ktorý spí hneď vedľa s provizórnym obväzom na hlave. Spokojne si poslednýkrát niečo zamrmle popod nos a o chvíľu sa už z jeho miesta ozýva len pravidelné odfukovanie.
Cítiac, že Rudolf na ňu upiera svoje oči, prestáva Mistrall čistiť svoj kord.
„Aj ty choď spať. Chcem byť sama... potrebujem rozmýšľať.“
Vyčkáva ešte pár dlhých minút, kým si nie je istá, že všetci sa už v tejto malej spoločnosti odobrali snívať svoje sny do iných svetov a až potom vstáva a nehlučne mizne za stromami. Cíti akúsi vlhkosť na svojich lícach. Slzy, čo pomaly stekajú po tvári jej pripomenú chuť mora. Tak slanú a predsa pre niekoho takú sladkú. Vietor, čo šelestí v korunách sa v jej ušiach mení na spev čajok sprevádzajúcich loď za ranného úsvitu.
V tme sa zjavujú tváre. Najprv akási počerná, smejúca sa Estaliánka. Tú vystrieda zamyslená a vzápätí na to pivom rozžiarená mladícka druidova tvár. Trochu možno jednoduchá, no o to srdečnejšia tretia tvár sa derie dopredu. Kdesi v pozadí vidí tvár Ludwiga. Ale to je omyl, ten tu nemá byť! Ten ešte nie je mŕtvy!
No cíti, že jeho život už nikdy nebude ako predtým, to preto ju teraz v noci prenasleduje jeho tvár, aj keď on pokojne spí o pár metrov ďalej.
No zástup tvári ešte nekončí. Vynára sa tvár, ktorú tu nechce vidieť. Rudolf. No aj ten tu musí byť. Veď jeho duša sa už pomaly potáca kdesi na hraniciach počiatočného šialenstva hroziac každú chvíľu do neho spadnúť.
Prekliata. Ako keby bola prekliata.
Kam len zmizli jej predstavy o dobrodružnom živote s troškou vzrušenia. No, toho vzrušenia bolo až priveľa, keď ležala na studenej zemi, či už v bezvedomí alebo zmietajúc sa v bolestiach. Aj dobrodružstvá boli, len nie so šťastným koncom. Pre niekoho priam tragickým. No ona, tá, ktorú stále len niekto zachraňoval, prežila.
Ako dlho však treba skúšať šťastie? Aká veľká vina sa dá uniesť za to, že ona dýcha a bude dýchať a iní možno nie?
A nakoniec tam kdesi medzi stromami… Tvár otca.  Pozerá sa na ňu. Vyčkávajúc. Možno prosiac, z tej diaľky sa to nedá rozoznať. No nakoniec mizne tak ako ostatné tváre a Mistrall ostáva stáť v lese samotná počúvajúc len volanie vetra prinášajúceho chuť mora, ako sa jej zrazu zazdá.
Čo jej bráni v tom, vziať si veci a odísť hneď teraz preč? Možno by tým aspoň zachránila život Zubotajovi či niekomu neznámemu, kto by sa chcel v budúcnosti pridať k ich putovaniu. Veď doteraz zomrel takmer každý, s kým sa stretla...
Prekliata.
No nohy ju samotné nesú späť do tábora. Rozum nakoniec zvíťazil nad démonmi zúriacimi v jej duši... Počkať aspoň do Altdorfu. Potom sa uvidí...Lode do Marienburgu predsa odchádzajú skoro každý deň...
„Zubotaj, je čas. Vstávaj.“
Keď si je už istá, že Zubotaj sa prebral, zabalí sa Mistrall do svojho plášťa a zatvára oči dúfajúc, že prízrakov už bolo tejto noci dosť. Aspoň kúsok výdatného spánku totiž potrebuje ako soľ.

_________________
Music is enough for a lifetime, but a lifetime is not enough for music.
Don't try to change things you can't change. Try to learn how to accept them.


Hore
 Profil ICQ  

naivný cynik
Obrázok používateľa

Založený: 16.07.2006
Príspevky: 3124
Body: 14
Bydlisko: doma
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Do Aldorfu zostáva podľa Rudolfa už len malá časť cesty. Stále putovali lesmi, občas prešli malou mýtinou s ohradeným statkom, život v týchto lesoch nebude ľahký.

**Ako my mohli naletieť na takú búdu...? Nuž što, nebola to Ohrada, ale tieto malé statky sa na ne podobajú... mal by som im povedať... ale nie sám. Mali by vedieť. **

Zubodajovu dilemu vyriešil Ludwig zdanlivo nevinnou otázkou:
Zubodaj, ak si pamätáš, v podzemí... ako si mohol toho sluhu tak jednoducho podrezať? Akoby si čakal na príkaz? Dokonca si aj po Rudolfovi kričal...

Mistrall sa otriasla pri spomienke na chladnokrvnú vraždu, Rudolf sa pre zmenu tvári nevinne .

To jednoduché. Ja toľko čakal až Rudolf potvrdí, že to sluha Chaosu i Zla. To nie  tak zložité, počúvnuť skúsenejšieho... krom togo, on nam nič nepovedal... a neužitočných treba zbaviť utrpenia.

Mistrall sa zhrozene zastavila. NEUŽITOČNÝCH?
Všetci upreli pohľady na Zubodaja čakajúc vysvetlenie.

Naravno. On nam nebyl na nič. Tak isto jak ženy i deti keď my harali s Besarabcami. Keď my nich nechali naživu, byli by sa na nich nažrali Chaosove beštie. Tak my nich poslali na onen svet.

Ríšski otvorili oči dokorán. Pre zmenu sa ako prvý spamätal Rudolf:
Ty si nebol v Družine jazdcov ktorí na pláni bojujú proti Chaosu, však?

Che Che!
Zubodaj sa krátko, hrdeľne zasmial. So smutným pohľadom plným vedomia zlých skutkov pokračoval vo svojom rozprávaní.
Net. My Besarábci byly zmes Ungolov, i odpadlých zvlčilých Gasudarov.
My imali vozy i jurty, kočovali po Velikoj Plani i bojovali s Chaosom, Gasudarmi, Ungolmi, što bylo. Nam bolo treba žiť. Tak my prepadali Ogrady, trebalo jedla, a v zime i tepla...
Po tom, što my našli slabu Ogradu, my požadali o jedlo i dom. Keď nedostali, zobrali. A keď sa bránili domaci, my bili. Bez milosti. I što my mali nechať ženy i deti jak potravu pre Chaos? Ony by neprežili vo vyplundrovanej Ograde bez mužykov. Net. My nich vsich ubili.


Ludwig cíti, ako mu vysychá v krku, Mistrall napína a Rudolf len fascinovane počúva...

Chlapcov mladých my brali k nám, tak jak mňa zobrali. Malé deti i starci šli prví. Často boli zaklané svojimi staršimi bratmi, što my im nakázali.
A na konci - ženy. Što vy mysleli my so ženami robili pred tým što my nich museli ubiť? Oni vedeli što ich čaká. To bylo kak ritual Chaosu, zverstvo, bujač, zlo. No oni šli, bo vedeli že v nepríčetnosti im smrť príde bez strachu, a v opojení.

A ku koncu prišiel oheň...

_________________
Adults with imaginary friends are stupid.


Naposledy upravil Quicci dňa Ut. 26. Sep 2006, 16:48, celkovo upravené 1 krát.

Hore
 Profil  

Schattenjäger Inquisitor
Obrázok používateľa

Založený: 14.05.2006
Príspevky: 21708
Body: 61
Bydlisko: Holy Terra
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Dívam sa do spaľujúceho očistného plameňa táborového ohňa. Zlé zelenkasté svetlo Morrsliebu sa prediera korunou stromov. Pletie môj zrak, vytvára neskutočné obrazce na ceste pri ktorej táboríme. Obrazce tak dôverne známe, tak zúfalo spaľujúce a bolestné. Ashiani. Jej tvár i telo povstávajú z prachu zeme a zeleného svetla. Krúti sa, usmieva na mňa. Cítim mrazenie, dujú vôkol mňa vetry Chaosu a mágie?

Zubotaj spí kľudne, občas zo sna mľaskne. Úbohý, ťažko ranený Ludwig spí kľudným spánkom – dali sme mu makového odvaru. Je mi ho ľúto. Za to môžem ja!

Ashiani tancuje v prachu cesty a mňa začínajú hriať na hrudi ukryté zvitky, ktoré som vzal Von Reuterovi. Cítim v nich pulzovať energiu.

Mistrál! Spí zabalená v deke najbližšie ohnisku. Ako jediná nemá kľudný spánok. Pochopiteľne, je elfka. Vietor mágie a desivý svit Morrsliebu ju... budia?!

Ashiani tancuje, približuje sa v obscénnych gestách. Jej tvár sa mení z jemnej arabskej na ostrejšiu, elfskú. Mistrál... Mistrál...
Zvitky hrejú. Lákavo šepkajú. Svit mesiacu Chaosu ma opája. Musím odolať... musím?
Čo mi dajú zvitky? Vrátia mi Ashiani?

Vyberiem jeden zo zvitkov. Letmo prebehnem pohľadom žiariace písmo. Sľubuje. Sľubuje a láka. Do pasce v akú uvrhol Von Reutera a jeho krásne dcéry! Pasce, ktorá zabila moju Ashiani. A takmer aj Mistrál.

Oheň planie, čistí od herézy. Najprv doň vložím posledný zvyšok Ashiani, zázračne zachovalú ruku. Slzy.
S pekelným syčaním vezme ten, pre dnešnú noc svätý plameň, falošné sľuby a nádeje zatratencov. Som človek, ktorý proti nim bojuje, ktorý sa im postaví v každom boji a každej šarvátke! Som učenec, ktorý spozná svojho nepriateľa. Som muž, ktorý sa pomstí! Som milenec a nemám...

Mistrál. Sedí a díva sa na mňa. Pomaly si ku mne prisadne, obaja sa dívame do plameňov. Morrslieb zašiel za oblaky, prízrak mojej fantázie sa dávno rozplynul do náhodne vetrom roztočeného stĺpca prachu. O chvíľu sa usadí aj on.

Rudolf dostal chuť stať sa witchhunterom. Kazí to síce meno Nietzsche, ale čo už...
(nechýbalo veľa a mali by sme v parte nekromancera hehehe...)

_________________
We are the Pilgrims, master; we shall go
Always a little further: it may be
Beyond that last blue mountain barred with snow
Across that angry or that glimmering sea ...

fly me to the moon and let me dance among the stars
=][=


Hore
 Profil  

Imperátor
Obrázok používateľa

Založený: 05.12.2005
Príspevky: 946
Body: 5
Bydlisko: Le frere et gloire
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Bernard Noll, 27 - Altdorf (roztrhany a zozrany demonom)

13. Jahrdung, 2511

Snažím sa začať denník. Kedysi som jeden mal, ale vo svojej prchkosti som ho spálil. Možno ako keď niečo podpálite, tak to zanechá stopu, dym, ktorý zostane na mieste ešte deň potom, tak aj moja minulosť sa ozvala znova, a ja myslím, že je dôležité napísať, čo sa stalo. Budem sa snažiť písať, keď budem mať náladu a čas, aj keď neviem čo z toho mi chýba viac.

Pamätám si na ten deň. Rok 2510. 10. Nachgeheim.

Kroky mi zneli ako zvony, ozývali sa na celú miestnosť. Napadlo mi, na niekoho som zabudol. Miestnosť osvetľovala dohorievajúca fakľa, a ja som tam stál sám celý od krvi. Môžu vás učit roky na škole a aj tak príde chvíľa, v ktorej sa svet zmenší do jednej haly, jemne osvetlenej. Vám búši srdce. Je to tlkot vášho konca. Môjho konca. Ľudia sú prekliati tým, že poznajú to ako zídu z tohto sveta, ale nie hodinu v ktorú zídu. Kroky sa blížili zo schodov, ale nakoniec som ich očakával. Možno som ani nezabudol, možno som kdesi v podvedomí hľadal a čakal na kroky. Sám som nevedel, a ani nechcel vedieť, taký bol môj osud. Čo príde, toto je osud. Zo schodov sa vynorila postava zahalená v čiernom, jej tvár znetvorená rokmi a s pištolou v ruke okamžite vystrelila na mňa, zasiahnúc ma do ramena. Cítil som však už príliš bolesti na to, aby som to vzdal a s chladným pohľadom som pribehol na schody a zahnal sa pripraveným dlhým mečom a postava padla a skotúľala sa zhadzujúc ma na zem. A tak som sa cítil navždy požehnaný, a navždy prekliaty.

Dosiahol som to prečo som prišiel. Pamätal som si každého z štyroch hrobárov. Ten hnusný pohľad, keď prosili o to čo iným odopriali. Prvému som preťal šípom ruku a nakoniec ho dorazil môj meč, chladnokrvne pretnúc krk o milosť prosiaceho. Od toho momentu, nebol návrat. Nastúpil som na cestu bez návratu. Druhého banditu som otrávil jedovatými rastlinami v jeho pive, ktoré si dával každý deň. Nakoniec tak poznal hodinu smrti dopredu. Keď sa v smrteľnom dusení zvýjal na zemi, videl som ho, v duchu preklínajúc ho, sledoval som jeho pohľad až do samotného konca. Vtedy som vedel, že sa hrôzy nebojím, pretože sa stala mojou spoločníčkou, ktorá ma nezradí. Díval som sa jej do tváre, vedel som že teraz sa už nezastavím. Zabiť bez starosti, vášne, morálky, stachu. Zostával posledný vrah. Ešte raz niekoho pripraviť o to čo si nezaslúži. Zobudiť sa do ďaľšieho rána, nadýchnuť sa vzduchu, napiť sa vody, ucítiť slnečné svetlo. Možno som videl, odkiaľ to nezaslúženie pochádza. Vždy keď som sa videl v odraze na vode. Možno si to nezaslúžim ja. Jedno som vedel. Zbaviť tohto lesa jeho špiny. Keď to neurobil nikto iný, urobil som to ja. Pomsta a spravodlivosť boli moje.

V noci som sa zakradol k rozsvietenej chate na čistinke v lese, a pootvoreným oknom hodil dnu odseknuté ruky predošlých obetí. Mal som jeden cieľ, jedno poslanie. Odprísahal by som, že som počul tlkot srdca obyvateľa chaty až von. Alebo to bolo moje srdce? Mal som ešte nejaké? Bol to neznesiteľný zvuk, ale vedel som čo urobiť. Jediný spôsob ako zastaviť ten zvuk. Potichu som sa vykradol spod okna a skryl som sa v lese. Bandita so sekerou a fakľou vybehol von a kričal nervózne, nech sa mu ukážem ako muž. Nikdy nezabudnem na ten výkrik, keď som mu strelil šíp k nohe. Pulz sa mi stupňoval. Asi som ešte stále mal srdce. To túžilo po odplate, a potom po konci. Tomuto som sa chcel pozrieť do očí pred tým než ho zabijem. Možno tak nájdem oboje. Koniec aj odplatu. Jedno bez druhého nemá význam. Vykročil som z tmy s mečom v ruke. Bandita pustil fakľu a zahnal sa na mňa sekerou. Ale sám vedel, že je to márne a ucítil oceľ na svojom tele. Díval sa mi priamo do očí a kričal vypľúvajúc krv, že kto si a prečo po neho prišiel. Na to som mu neodpovedal, a zaťal meč ešte viac do jeho tela a povedal jediné meno, Danielle.

Spomienka je bolestná..

5. Sigmarzeit

Kto ti berie minulosť, berie ti všetko.

Danielle, znelo mi to ako večnosť. Ako dávno to už bolo? Iba mesiac dozadu. Mesiac hľadania, dni prípravy, a dva dni akcie. Všetko vyšlo ako malo, bol som na konci svojej cesty, na ktorú ma posadil osud. Bez otázok, cesty z ktorej nebolo návratu. Danielle. Pamätal som si ako som ju prvýkrát rok dozadu stretol. Dlhé tmavé vlasy jej nežne zakrývali v rytme vetra tvár. Krásne zahalená klasickou bielou róbou. Stačil mi jediný úsmev, aby som sa do nej zaľúbil. Pamätal som si na to, ako som ju vtedy oslovil, a ako som sa dal nahovoriť, aby som jej pomohol ošetrovať tých na ktorých sa osud neusmieval. Ako ma presvedčila, aby som pomáhal kultu ktorému slúžila, aby som pre nich občas priniesol rastliny zo svojich potuliek lesom. A ako som ju prvýkrát pobozkal. Ja, človek z nižšej šlachty, doma v lese, a ona, ničím výnimočná kňažná Shallye. Ja som sa zapájal do bezpečnosti okolia a kráľovstva, neváhal som zabiť, ona sa starala o chudobných a nesmela zabiť. Ja z mesta, ona z dediny pri Altdorfe, a tam našla aj svoju skorú smrť.

Jedného dňa dobehol do dediny zranený človek, a Danielle ho prichýlila k sebe, aby sa o neho mohla postarať. Aspoň tak mi povedali dedinčania, ktorí boli zhrození keď počuli smrteľný krik uprostred noci. Hovorí sa, že ten neznámy človek vedel čosi čo ho stálo život, a čo stálo život aj Danielle. Ktosi sa v noci vkradol do sídla kde bola a podrezal ich oboch a spálil nejaké papiere. Možno sa dozvedela niečo čo nemala. Možno nič ani netušila. Nebolo mi súdene nič viac sa dozvedieť. Dostal som už iba rozťatý medailón so srdcom, ktorý som plačúc pobozkal a zosypal som sa na kolená. Zaprísahal som sa, že nebudem mať pokoj, kým nenájdem vraha a ten nezíde smrťou zo sveta. Nechápal som ako môže niekto zabiť niekoho ako bola ona.

V tom mi pomohla moja šlachtická pozícia, a kontakt mi prezradil meno jedného z aktérov. Išlo totiž o vykrádača hrobov, ktoré je pod trestom smrti zakázané, a ktoré je platené vďaka nekromancerom. Volal sa Bruno Kruger. Neskôr som zistil, že v skutočnosti sú až štyria, a totožnosť nekromancera sa mi nedarilo zistiť. O takých veciach mi radili radšej nehovoriť. Vystopoval som ich a zvyšok je už známy krvavý príbeh. Bruno Kruger zomrel ako predposledný. Ja som už nechcel necítiť bolesť. Na to som zašiel priďaleko. Ležal som v kaluži krvi, a nechcel som sa už zdvihnúť.

20. Sigmarzeit

'Minulosť je ako rozbité zrkadlo', hovorila mi Danielle. 'Ako ho skladáš, mení sa to čo v ňom vidíš. A ako ho skladáš, porezeš sa, ale na konci ťa čaká pohľad na teba, na to kým si.' Teraz som si myslel, že som doskladal zrkadlo. Kde bola Shallya, aby pomohla Danielle? Kde bol ktokoľvek odtiaľ zhora, ktorý by ju ochránil? Ju, nevinnú, ktorá by pomohla aj tomu, komu sa pomáhať nemá. Nezniesol som to pomyslenie, zanevrel som na nich. Iba kde nie sú bohovia je dovolené všetko. A tak to aj bolo. Svet nemal pravidlá. Svet ich asi nikdy nemal mať. Neexistuje osud. Iba ten čo si sami napíšeme. A ten čo za nás napíšu iní. Neučili nás to kedysi?

Uplynula neurčitá doba. Deň. Hodina. Čas nemal už zmysel, zastavil sa s posledným úderom meča. Vstal som, celý od krvi, vytiahol som meč z bezvládneho tela, zatiahol som si kapucňu a uzavrel sa do svojho sveta. Pri potoku som sa snažil umyť svoje zakrvavené ruky, ale mal som pocit, že čím viac si ich umýva tým sú špinavšie. Možno kdesi v duchu som dúfal, že ma jeden zločinec zoberie so sebou do hrobu. Nevidel som dôvod ísť ďalej cestou osudu, a nevidel som už osud pred sebou. 'Problém s chcením niečoho je strach, že o to prídeš.' hovorila mi Danielle.

V tom momente som bol blízko od zosypania sa. Nevrátil som sa do mesta a zostal som žiť v lese. Myslel som si, že pomsta oslobodí môjho uboleného ducha, ale naopak mi postavila mreže, z ktorých som nedokázal utiecť. Kdesi v srdci som vedel, že ak by ma Danielle takto videla, nespoznala by ma. Možno by ma ani nechcela spoznať. Už som nebol Bernard Noll. Ten našiel smrť s Danielle. Jedno telo. Jeden záver.

4. Nachgeheim

Raz po dlhom čase, keď som lovil potravu, v úplnej koncentrácii mieriac lukom na jeleňa, sa mi zdalo, že počujem ako ma Danielle volá, kdesi zdiaľky, aby som sa zľutoval. Nech som sa snažil ako chcel, nedokázal som vystreliť na tvora, ktorý mi nič neurobil. Luk vážil viac ako tisíce kameňov, moja myseľ bola zaťažená všetkým. Vytiahol som rozpolený medailón a díval som sa na srdce. A cítil som, že dať milosť je skutočná moc, skutočná sloboda. Cítil som, čo cítila Danielle celý život, keď pomáhala životu, a nie jeho zničeniu. Možno si zaslúžili vrahovia zabiť, ale cítil som, že nie tak ako som to urobil. Krutosť ma pripravila o rozum, zatienila mi moje srdce, práve to, pre ktoré sommiloval Danielle a pre ktoré ma milovala. Možno sa to tak malo stať. Danielle mala pravdu, keď verila v Shallyu. Aj keď som si myslel o kulte svoje, prijal som kajúcne Shallyu v ten deň, a vedel som čo mám spraviť, vybrať späť do mesta, do svätyne Shallye a vrátil som sa k pomáhaniu tým čo pomoc potrebovali. Nakoniec ja som bol ten čo pomoc potreboval. Ja som nezachraňoval iných, oni zachránili mňa. Nepomáhal som ako kedysi, pre Danielle, ale preto, lebo som veril, že iba pomocou sa môžem vymaniť z minulosti. A preto, že som v Shallyu veril.

6. Nachgeheim

Treba povedať, že moja viera, aj keď bola nezdolná od toho momentu a rástla každým dňom nebola fanatická ako u iných. Verím, že zabiť v sebaobrane je správne, a verím, že niektorí si milosť nezaslúžia, nakoľko ju sami nechcú. Kedysi som vlastne nikdy nebol vrah, až na moment keď som sa zrútil a pomstil sa. Tak ma viera v Shallyu priviedla opäť na dobrú cestu. Cestu kde ľútosť zastaví ľahkovážnosť nad osudom. Ako mi Danielle hovorila, 'Milosť je skutočná sila. Keď máš nôž na niekoho krku, a rozhodneš sa nezabiť, ukázuješ silu nad životom a smrťou. Dávaš a neničíš, pretože ty nie si určený na ničenie, ktoré vedie nakoniec k tvojmu zničeniu. To je údel bohov, a kto sa rozhodne zobrať spravodlivosť do svojich rúk, v akomkoľvek úmysle, postupne neunesie ťarchu voľby, ktorá ho zaväzuje. My v kulte Shallye veríme, že práve táto sila môže zmeniť nás všetkých, oslobodiť. Pretože ak niekto zabije niekoho, kto sa odmietol brániť, zanechá to stopu na jeho svedomí, nech je akokoľvek stratený. Vždy existuje cesta späť, a nech je náročná, stojí za to ňou sa vydať. Taký je osud sveta, ktorý sa zmieta v chaose, lebo ľudia idú ľahšou a kratšou cestou.'

Chápem učenie aj v inom význame. Dať milosrdenstvo totiž znamená aj to, keď sa bandita zaháňa sekerou na nevinného, a ja ho zastrelím. Dávam tak slobodu obidvom v istom zmysle, nevinnému a banditovi tým, že som mu zabránil vo vykonaní toho, čo nie je človekom možné - niesť vraždu. Ale ak mám napísať, tak musím povedať, že to nerobím ani rád, ani som si nie istý či budem schopný obstáť v takých skúškach. Pred tým než mi zamotala hlavu Danielle, som nevidel dôvod tak uvažovať. Nie som vrah. Mám dojem iba - a toho sa bojím - že hranica medzi tým čo je správne a čo nie v tomto smere je pritenká, ale stále ju vidím, narozdiel od Danielle, ktorá ju nevidela. Mám výcvik a keď treba tak neváham použiť zbraň.

7. Nachgeheim

Napriek môjmu úsiliu podať schopnú správu o tom kým som, nemám dosť času. Služba v chráme, a pre cisárstvo mi znemožňuje písať plynule, akoby som si želal a tak zanechávam svoj denník doma. Bol som poslaný na dlhú výpravu do Middenheimu, kde sa mám potulovať severnými lesmi Middenlandu. Myslím, že bude najlepšie nechať denník tu v Altdorfe. Táto cesta je dôležitá, a je pre mňa skúškou.

Ak čitateľ najdeš tento denník, prosím nechaj si ho pre svoje vlastné ponaučenie.

12. Sommerzeit, 2512

Skoro ročná služba je za mnou. Zabudol som? Nie. Odpustil som?

Je toho veľa predo mnou. Možno niečo popíšem z môjho pôsobenia v Middenlande neskôr, teraz potrebujem zájsť do Shallyinho chrámu. Neviem či ma potrebujú viac ľudia v núdzi, alebo ja ich. Možno je to zbytočná otázka. Pomoc je obojstranná. Ako v láske, nevieš čo treba urobiť, ale cítiš čo treba urobiť.

_________________
"Však lev, to je vlastne kôň."


Hore
 Profil ICQ  

Cisárovná
Obrázok používateľa

Založený: 17.04.2006
Príspevky: 893
Body: 3
Bydlisko: intrákové podzemie Bratislavy
Pohlavie: Žena

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Vietor mi veje vo vlasoch a ja sa cítim voľná ako vták.
     Pod mojimi nohami sa hojdá paluba lode, pričom za sebou počujem to upokojujúce stonanie lodných dosák. Moja loď. Dve jednoduché slová a ako krásne znejú. Moja loď.
     A na nej sa vezie náš spoločný náklad. Zatiaľ iba pár fliaš vína a nejaké tie vrecia s kávou, ale to je len začiatok. Bohovia vedia, že sme si toho užili za posledný polrok veľa. No cítim, že táto noc je ako stvorená na nádej, teraz keď si konečne môžem povedať, že život sa znova začína. Azda konečne zanecháme za sebou tú smolu, čo sa nám lepí na päty. Mne a Rudolfovi. A Zubodajovi.
     Pri spomienke na poslednú noc cítim, ako sa do mojich líc pomaly vlieva teplo. Zasa som to raz urobila.
     Čo to bol za nápad, zaľúbiť sa do človeka...
     A k tomu ešte do človeka, s ktorým chodia problémy ruka v ruke. Dokonca ani pri našej spoločnej večeri sme sa toho prekliatia nemohli zbaviť. Vždy, keď si myslím, že už sme za vodou, vždy, stále sa niečo stane.
     Nechcem myslieť na ten zlý pocit, čo ma prepadol, keď si Rudolfa vystriehol ten divný chlapík s fialových perom pripnutým na klobúku. A prečo, dočerta, niekto potrebuje prameň jeho vlasov?
     Bohovia, nerobte mi to znova...
     Hviezdy svietia.
     Mesiac sa mi vysmieva do tváre a ja si spomeniem na starú elfskú kliatbu. Ži v zaujímavých časoch. Veru, sme prekliati.
     Pod mojimi rukami cítim chladné drevo kormidla, vďaka ktorému sa mi v mysli vynoria tie krajšie spomienky. Rudoflove ruky láskajúce moje telo. Tiché slová šepkané do tmy izby.
     Ach, môcť sa tak vrátiť do toho okamihu, keď na ničom inom nezáležalo...


     Pomaly putujeme tmavým lesom.
     Už sú to takmer tri hodiny, čo sme opustili Grissenwald , no zatiaľ ani len náznak toho, žeby sme sa blížili k obydliu šľachtičnej Ettelky Herzen. Kone sú už pokojné, konečne stoja na pevnej zemi a nie na hojdajúcej sa palube lode. Rovnako ako Zubodaj.
     „Pche,“ odpľuje si na zem. „ Ja som vám hovoril, že niet nad pohľad z konského sedla. Hej, hej, že cestovanie loďou je príjemné...“
     Na Zubodajovu narážku len pokrčím plecami. Čo som sa jeho sťažností napočúvala počas celej dĺžky našej plavby. Časom som sa naučila, že jeho narážky je najlepšie ignorovať. Aj keď niekedy to jednoducho nejde...
     „No čo, Mistrall, azda nesúhlasíš? Na pevnej zemi aspoň nemusím rozmýšľať, či sa trafím do úst, keď si chcem vypiť,“ vyškerí na mňa svoje zubiská.
Oplatí sa mu vôbec odpovedať?
     Rudolf zrazu zastaví koňa.
     „Tam, pri ceste!“ rukou ukazuje na akúsi malú schúlenú postavu.
     „U Sigmarových gulí, to je predsa ranený trpaslík!“ napriek svojej váhe, Zubodaj celkom svižne zoskakuje z koňa.
      Rudolf sa už medzitým skláňa nad trpaslíkovou tvárou.
     „Tie svine.... Tie malé prekliate svine...“ počujem len chrčanie. „Chceli naše zlato, smradi akýsi...“
      Nasleduje kŕč a o chvíľu už ďalší trpaslík putuje k svojim predkom.
     „A čo teraz? Necháme ho tu? Či...“
     „Chceš sa teraz vracať naspäť do Grissenwaldu?“ pýtam sa Zubodaja. „ Už tri hodiny cestujeme a za chvíľu sme určite u Ettelky. Veď ho môžeme zobrať so sebou, keď sa budeme vracať.“ Obrátim sa k Rudolfovi: „Zbytočne by sme tu teraz strácali čas.“
Ten prikývne.“ Tak ho aspoň odpracme z cesty, nech tu takto nestraší okoloidúcich.“
     O chvíľu už pokračujeme ďalej zanechávajúc za sebou trpasličiu mŕtvolu ukrytú v kroví pri ceste.


     Pred nami sa na malom kopci vypína niečo medzi kaštieľom a hradom. Sídlo nevyzerá byť opevnené. Zubodaj sa z vlastnej iniciatívy rozhodne preskúmať okolie, a to spôsobom, ktorý ma celkom pobaví.  Celé to jednoducho obocvála dookola hľadajúc nejaké iné prístupové cesty.
     Áno, je to sídlo hľadanej Ettelky Herzen.
     Pomaly sa približujeme, nechávajúc kone, aby si zvolili svoje vlastné tempo, až zastaneme pred masívnymi dverami, čo majú byť hlavným a zjavne aj jediným vchodom dovnútra. V ich strede sa vyníma bohato tepané klopadlo so symbolom znázorňujúcim dva prepletené hady.
     Všade naokolo je ticho.
     Vrhnem spýtavý pohľad na Rudolfa. „Čo teraz?“
     „Zaklopeme? Sme tu predsa samí slušní ľudia,“ usmeje sa na mňa. „Hej, iste... a ešte slušnejšia elfka,“ odpoviem mu s úškrnom.
     Berie teda do rúk klopadlo a necháva ho vlastnou váhou dopadnúť na dvere. Ozve sa dunivý úder. Raz. Ticho.
     „Niečo počujem...“ zamračí sa. „Nejaké vysoké hlasy...“
     „Hlúposť, ja nepočujem nič, a to mám svoj sluch vycvičený v...“
     „Ticho, Zubodaj! Ja som tiež niečo počula...“
     Obom je nám to jasné. „Škreti...“ vysloví Rudolf nahlas našu domnienku.
     Tu už niet nad čím rozmýšľať. Naťahujem svoj luk, Rudolf berie do ruky svoju pištoľ. Zubodaj si upravuje šípy v tulci.
     „Otvorím na tri... Raz.... Dva....“
     „TRI!“
     Dvere sa otvárajú. Strieľam. Šípy sa mihajú naokolo.
     „Do psej matere!“ počujem nadávať Zubodaja. „Bastardi...“
     Náraz. Cítim, ako ma odhadzuje preč. Niečo lepkavé na mojom krku a mňa sa zmocňuje hmla.
     Rudolf ma ťahá do bezpečia, kde som chránená dverami. Otvorím oči, no vidím už len jeho chrbát, ako sa vrhá do bitky.
     „Rudolf, nie...“
     No jeho sa zmocňuje bojová zúrivosť.
     Za sebou počujem zvuky bitky. Výkriky. Sú Zubodajove, či...
     Cítim, ako mi adrenalín pumpuje energiu do tela. Chytím luk a vyskakujem spoza dverí.
     Všetko vidím jasnejšie. Nenávistné grimasy zelených... Ich hrdzavé čepele...
     Čas plynie pomalšie.
     Zubodaj sa ocitá na zemi a po ňom aj .... Rudolf...
     Ostávam stáť sama. Útok zprava. O vlások ma minie. Zaženiem sa, no netrafím. Chcem vrátiť úder, no nedarí sa mi...  otáčam sa a cítim, ako sa čepeľ vnára do mäkkého mäsa.
      Bohovia, kde ste teraz? Kde ste vždy boli?
      Do čerta s vami...
      Cítim bolesť v kolene. Chechtavý smiech všade dookola... Nesmiem padnúť! Teraz nie! Teraz, keď som mala takmer všetko...
     Tma ma pohlcuje a ja padám.
     Cítim vôňu mora....Ako je to.... možné....

_________________
Music is enough for a lifetime, but a lifetime is not enough for music.
Don't try to change things you can't change. Try to learn how to accept them.


Hore
 Profil ICQ  

Sanjuro
Obrázok používateľa

Založený: 05.02.2006
Príspevky: 6707
Body: 5
Bydlisko: BA
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
velmi pekne rozlucenie s postavou  :thumbsup:

_________________
Barbarism is the natural state of mankind.
Civilization is unnatural. It is a whim of circumstance.
And barbarism must ultimately triumph.


Hore
 Profil ICQ  

naivný cynik
Obrázok používateľa

Založený: 16.07.2006
Príspevky: 3124
Body: 14
Bydlisko: doma
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
už len kvôli tomuto stálo za to ehm, zomrieť... :ikonka33:  :thumbsup:

_________________
Adults with imaginary friends are stupid.


Hore
 Profil  

Schattenjäger Inquisitor
Obrázok používateľa

Založený: 14.05.2006
Príspevky: 21708
Body: 61
Bydlisko: Holy Terra
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
all is dust :wink:

_________________
We are the Pilgrims, master; we shall go
Always a little further: it may be
Beyond that last blue mountain barred with snow
Across that angry or that glimmering sea ...

fly me to the moon and let me dance among the stars
=][=


Hore
 Profil  

röndör
Obrázok používateľa

Založený: 21.07.2004
Príspevky: 15683
Body: 305
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Citácia:
    Cítim vôňu mora....Ako je to.... možné....

...

_________________
Light hand of Empelol.


Hore
 Profil ICQ  

Cisárovná
Obrázok používateľa

Založený: 17.04.2006
Príspevky: 893
Body: 3
Bydlisko: intrákové podzemie Bratislavy
Pohlavie: Žena

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Kitiara von Rosenberg,

character sheet

dcéra 4. baróna von Rosenberg z Talabheimu, 21 ročná,  pochádza zo starodávneho a vznešeného rodu. Jej rodina patrí k vyššej šľachte vlastniacej pozemnky v okolí tohto mesta. Je jedináčik.
otec Michael - jeho jedinou zábavou a vášňou sú poľovačky, hazardné kartové hry a ničnerobenie
Matka Sandra von Rosenberg, rodená del Fuego - typická šľachtičná, vyžíva sa v nákupoch nových šiat, dodržiavaní dvornej etikety a hlavne klebetení, Kitiaru chce výhodne vydať do najvyšších kruhov
starý otec Ricardo del Fuego – pôvodom z Estálie, prisťahoval sa do Talabheimu, Kitiarin vzor, odmalička rada počúvala jeho príbehy o rytierskych cnostiach, nasiakla jeho ideálmi o rytieroch, o zásadách pomáhať slabším atď. (samozrejme, že starý otec jej to rozprával prikrášlené, ale ona pravdu nechce vidieť, idealizuje si jeho aj rytierov Knights of the blazing sun, ktoré bol on členom)
starý otec ju odmalička učil rytierskym zručnostiam, predovšetkým tým bojovým, najímal jej najlepších šermiarov atď, pretože nemal vnuka a jeho vlastný syn sa mu nevydaril tak, ako by si to predstavoval, svoje ambície tak prenáša na Kitiaru
okrem toho ju jej matka samozrejme vychovávala ako dámu z vyšších kruhov t.j. ovláda všetky zručnosti k tomu potrebné - hra na hudobný nástroj, tancovanie, zdvorilostná konverzácia, cudzie jazyky atď.
Kitiara chce žiť svoj život v duchu zásad rytierstva, z čoho vyplýva aj jej väčšia zbožnosť,
je si vedomá toho, že jej rodičia už pre ňu pomaly chystajú zásnuby, chce si preto užiť života, ešte kým je času, skúsenosti z mužmi mala, ale boli to len takí tí mľandraví chlapi – šľachtici, preto sa viac venuje trénovaniu, ako vzťahom...
trocha uvravená, veľmi zvedavá a prchká - za čo ju starý otec stále , lebo pravý rytier by mal byť trpezlivý, čo ona nedokáže
navyknutá na blahobyt a prepych, nevie narábať s peniazmi...
vidí skôr dobro ako zlo vo svete, verí, že zlo môže svojou vlastnou silou odstrániť
matka je niekedy zúfala, lebo Kitiara vôbec nemá zmysel pre intrigy a klebety
dôležité je, že existuje ako keby viacero podôb, masiek, za ktoré sa Kitiara skrýva
jedna pre otca - pred ním sa správa ako jeho spoločníik pri love, pri jeho hazardných hrách, je pre neho akokeby synom
jedna pre matku - pred ňou sa správa ako uhladená šľachtičná, ktorej jedinou zábavkou je klebetenie, šitie a usporiadúvanie posedení
jedna pre starého otca - pre neho predstavuje odraz jeho mladosti, jeho ideálov pre rytierstvo atď.
ale ona sama pritom nevie, ktorá z tých všetkých podôb je vlastne tá jej... pretože stále len predstiera nejakú osobu, ktorú chcú vidieť tí ostatní...
bojí sa búrok, bleskov, hromov
verí silne v Myrmidiu, predurčenosť osudu
vysoká šľachovitá postava od stáleho cvičenia postava, hnedé vlasy so svetlejšími prameňmi zapletené do vrkoča, oči orieškovo hnedé, počerná pokožka, plochá hruď - kvôli čomu stále trpela, lebo ostatné dievčatá si ju veľlmi doberali;)

PS: zajtra to mozno este upravim trocha

_________________
Music is enough for a lifetime, but a lifetime is not enough for music.
Don't try to change things you can't change. Try to learn how to accept them.


Hore
 Profil ICQ  

Schattenjäger Inquisitor
Obrázok používateľa

Založený: 14.05.2006
Príspevky: 21708
Body: 61
Bydlisko: Holy Terra
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
...
A znova tu je očistný oheň, znova opustené miesto v lesoch Ríše...

V dohorievajúcom ohni signálnej veže vidím Ashiani i Mistrál. Obe tváre, obe bytosti ktoré som kedysi toľko...
ech! Dva týždne a predsa tak dávno. tak daleko. tak mŕtva...
Mistrál... nemal som ani čas si uvedomiť ako mi chýbaš. Čo všetko som stratil v prekliatych Čiernych horách... a skôr než som si to uvedomil, zabudnem? Prečo?
Prečo je pamäť nás, ľudí, taká milosrdná? Prečo sú naše city tak nestále...
Ach...

Kone pofrkujú, občas zadupú kopytami o prašnú zem. Ale Zubodaj nieje v stave aby ich ukľudnil. Leží na provizórnom lôžku pri našom vlastnom ohni hlbšie v porastoch, ďalej od rieky. Niekde tam, pri ňom, je aj Kitty... Kitty... decko!

Bezradne rozkopávam hŕbu štrku. To je všetko čo mám??? Zranený ungol a rozmaznné decko na krku? A čerstvá jazva na líci? ďakujem vám bohovia, vskutku ďakujem... čo všetko ešte stratím než ma pohltí neodvrátiteľné? než ma temný nepriateľ raz premôže??? Moja snaha je tak zbitočná. Tak zúfalá.. Tak prázdna... Tvárou tvár všetkému tomu ukrytému zlu medzi nami, ranám osudu, nevidím nádej. Iba cestu. Cestu meča a ohňa, cestu viery a neotrasiteľnosti! Cestu... nikam... k smrti...

Ach Mistrál Mistrál... u teba som mal pokoj, kľud... Dokázala si ma... skrotiť, ukázať mi smer, poradiť. Bola si staršia, skúsená a hlavne si uvažovala triezvo. Ty si, cezomňa, viedla skupinu. A čo teraz? som sám. tak sám...
Od tvojej smrti som akoby čosi stratil... Neviem kto je Zubodaj, neviem čím pre mňa je... zneužívam a využívam ho. Sprosto. Využíval som aj toho druida... Sprosto.
A využívam aj to decko, tú fiflenu... tú.. Kitiaru... a ona to sama chce, pýta si to. Dala sa mi do služby?!?! Tela sprosté krpaté!! Mne? Študentovi a potulnému lovcovi prízrakov ktoré ma pohlcujú!!! Som od nej sotva o tri roky starší... Ani niesom rytier...
Pre Bohov, Mistrál... Tak veľmi mi chýbaš

Kráča za mnou smrť???

Ranald, ty šprímar, pomáhaj nám na našej púti, dopraj nám trocha svojho šťastia.
Morr prosím ťa, dohliadni na ne. Ashiani, Mistrál a zástup tých, ktorí so mnou putovali a zomreli...
A Sigmar, pri všetkom čo mi je sväté, veď nás. Veď ma svojou vierou a múdrosťou Sigmar tak, ako si viedol kmene prvých ľudí! Veď moje zbrane tak ako si viedol Ghal Maraz!

Stojí za mnou Kitty...
Mlčí. Konečne mlčí!! Ach, to je len prelud mojej unavenej mysle. Môjho zraneného tela. Mistrál!! podlamujú sa mi kolená, točí sa mi hlava... Mistrál prosím ťa, pomôž mi, padám do tmy...
Mistrál...

Kam ma to nesieš Kitty?

_________________
We are the Pilgrims, master; we shall go
Always a little further: it may be
Beyond that last blue mountain barred with snow
Across that angry or that glimmering sea ...

fly me to the moon and let me dance among the stars
=][=


Hore
 Profil  

Cisárovná
Obrázok používateľa

Založený: 17.04.2006
Príspevky: 893
Body: 3
Bydlisko: intrákové podzemie Bratislavy
Pohlavie: Žena

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
NIE!  Nechcem to mať pred očami! To dieťa s tvárou... bohyňa, so žiadnou tvárou! Čudesne znetvorená príšera to bola. Ako pavúk. Pavúčie hryzadlá. A ono... to... stvorenie... sa na mňa pozeralo ľudskými očami.

      Myrmidia, ochráň ma. Nech to už viac nevidím. Čo je to za svet, kde je toto možné. Malé, nevinné dieťa, ktoré nikomu nič neurobilo. Čo ono malo spoločné so Zlom, proti ktorému chcem bojovať? U bohov, čo?

      Nemôžem zatvoriť oči, aby som to nemala pred sebou...

      A matka plačúca a tisnúca si k sebe svoje dieťa. Ja som jej len chcela pomôcť! To ma predsa učil môj starý otec. Pomáhať ľuďom, bojovať proti tomu, čo im ubližuje...
Ako som pomohla jej? Ako? Tým, že som nechala Rudolfa, aby zabil jej dieťa? Tú príšeru? Ale s ľudskými očami... tými očami...

      Áno, zlo, Mutant, bol odstránený... ale čo to pomohlo? Komu to bolo prospešné?
Ach, Rudolf to má ľahké. Vie, čo je dobré a čo zlé. Mutant so znakom chaosu, v mene Ríše, zabiť ho. Aby v budúcnosti nepáchal zlo.

      Tak ako Zubodaj... Ale ako som ho mohla nechať zabiť? Veď mne nevykonal nič zlé. Ani nikomu inému predsa. A v boji nám kryl chrbáty, zachránil nám životy.
Takto sa správa človek napadnutý Chaosom? To je to, proti čomu mám bojovať?
Môže on za to, že sa mu to stalo? Ja.... ja netuším!

      Ako to môžem vedieť? Mám sa spoľahnúť na to, čo tvrdí Rudolf?

      Aj keď on je.... požehnaný. Od Boha. Sigmara.

      A ja som neverila, neverila som, že sa mu Sigmar prihovoril ústami sochy. A daroval mu meč. Nádherný, skvostný meč.

      Ešte doteraz sa vo mne mihajú pochybnosti, či to, čo sa stalo, je naozaj možné. Ale veď som to videla na vlastné oči. Meč, ktorý prechádza cez brnenie. Cítila som tie krúžky zbroje pod vlastnými rukami. Boli nepoškodené. A predsa nepriateľovo telo bolo rozseknuté napoly.

      Znamená to azda, že bohovia schvaľujú jeho konanie? Že naozaj zabíjanie týchto... môžem ešte použiť to slovo?... ľudí, je správne? A dobré?

      Veď on dostal to, po čom aj ja túžim. Dostal znamenie, že to, čo robí, bohovia schvaľujú. Že mu ponúkajú pomoc. Môžem sa odvážiť dúfať, že keď budem konať ako on, konať skutky dobré pred očami bohov, budem aj ja... požehnaná?

      Aj keď celkom nemusím chápať ich úmysly, no kto som predsa ja... že pochybujem...
A pritom, Rudolf je teraz na mňa taký dobrý. Aj keď som ho zasa nechtiac zranila tým kameňom. No čo ak aj mne sa prihodí niečo podobné, poznamená ma Chaos... čo ak sa odo mňa bohyňa odvráti... lebo pochybujem, neviem nájsť cestu... budem odsúdená na smrť?
     
      A budem musieť túto smrť prijať? Lebo je to... správne?

      Nie, ja predsa nemôžem bojovať proti ľuďom, ktorí neslúžia Chaosu! Nemôžem zabíjať tých, ktorí nepreukázali svoju vinu, aj keď sú možno... znetvorení. Ja musím bojovať predsa proti pôvodcovi tohto zla. Proti Chaosu!

      Ale ako? Ako, Myrmidia, ako?

      Mám sa učiť od Rudolfa? Jeho rozhodnosti v boji za svoje zásady? Alebo od Falca? Cvičiť sa od neho v pokore, utiahnutosti a kázni? To je to, čo mi je prostredníctvom udalostí posledných dní naznačované?

      Kde si teraz, starý otec... Tvoja rada by sa mi tak zišla. Veď doteraz si to bol stále ty, kto mi vedel poradiť, keď som niečo nevedela. Keď som zlyhala. Ty si bol môj rytier a ja som bola tvoj panoš. A teraz tu už nie si a ja sa musím rozhodnúť sama.

      Áno, teraz som panoš, ale mám rytiera, ktorého ja... nechápem. A ktorý ignoruje niektoré zásady, ktoré mi boli vštepované mne. Ale bohovia zjavne žičia jemu viac ako mne...

      Robím teda niečo nesprávne?

      Ach, Myrmidia...

_________________
Music is enough for a lifetime, but a lifetime is not enough for music.
Don't try to change things you can't change. Try to learn how to accept them.


Hore
 Profil ICQ  

Schattenjäger Inquisitor
Obrázok používateľa

Založený: 14.05.2006
Príspevky: 21708
Body: 61
Bydlisko: Holy Terra
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Nemôžem spať...

Tu, pri Taalovej svätyni, je všetko tak kludné, tak vzdialené... tak príjemné a upokojujúce.
Aj Falco kľudne spí, aj Kitty... len ja nie. Sedím pri stole a pri mihotajúcom sa svite sviečky čítam a píšem.

Nemôžem spať, hoci ma únava stále pokúša a noc sa blíži k vrcholu. Oba mesiace, mannslieb i morrslieb sú zakryté ťažkými mrakmi.
S obavami sa dívam na oblohu. Každým dňom je viac chladno, zima sa neúprosne hrnie a obávam sa, že nemáme ani kde prezimovať. Čoraz častejšie prepadám neistote a pochybám aj napriek tomu, že cieľ už máme na dosah. Neviem kam ďalej, neviem ako ďalej. Na mojich rozhodnutiach závisia mnojé životy, nielen Falkov a .. Kitiarin...

Nemôžem spať, plný pochýb a rozčarovania škrábem na papier zopár riadkov a pokúšam sa... nájsť odpoveď! Sigmar mi požehnal, Sigmar mi daroval meč na svätý účel a očistný boj. Kitty si myslí že som požehnaný... ale ja? kto sa pýtal mňa?
Sám neviem čo si mám myslieť... jedine že...
Skromnosť, pokora... to sú tie pravé cnosti služobníkov Sigmara... tých sa musím držať...
Nesmiem sa nechať zlákať do pasce vlastnej dôležitosti, namyslenia.

_________________
We are the Pilgrims, master; we shall go
Always a little further: it may be
Beyond that last blue mountain barred with snow
Across that angry or that glimmering sea ...

fly me to the moon and let me dance among the stars
=][=


Hore
 Profil  

Imperátor
Obrázok používateľa

Založený: 05.12.2005
Príspevky: 946
Body: 5
Bydlisko: Le frere et gloire
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Franz Munch (okolo 50 rokov)

Plešatý muž s dlhými vlasmi a ešte dlhšími fúzmi so šrámom na čele a zamračeným pohľadom. To je Franz; hoci jeho meno aj minulosť sú nejasné. Franz vyrastal na ulici, bez mena, bez rodičov, bez hocičoho, sám v vo veľkom Marienburgu. V sirotčinci sa o neho starali kňažné Shallye, no ako Franz vyrastal, rýchlo sa osamostatnil a ako čistič potkanov si zarábal sotva na jedlo, a prespával kde sa dalo. Zdalo sa, že jeho život bude obyčajný život človeka z Impéria, ale osud mu prihral do cesty nevydarený atentát na šlachtickú rodinu. Franz sa totiž pri svojich potulkách dozvedel o ňom, a vytušil príležitosť a sabotoval ho. Za to si získal obdiv u šlachtickej rodiny von Bermenov, a dokonca mu zaplatili kúpeľ, holiča, kúpili mu šaty, a pozvali ho na večeru ako odvďačenie. Tam sa však zahľadel do mladej Helgy, a hovorí sa, že Helga mu náklonnosť opätovala. Hans, jej otec však nepripúšťal, aby sa jeho dcéra dala dokopy s krysárom z ulice. Rozhodol sa tak vykopnúť mladého Franza s peniazmi, nech si nájde nejaké vzdelanie, a nech sa tam už neukazuje. Franz pred dverami domu chvíľu stál, rozhodujúc sa, čo je mu prednejšie. Toto rozhodnutie sa ďalej ukazovalo neustále. Hans sa rozhodol odísť a splatil školné a zadĺžil sa na škole mágie v Altdorfe. Roky štúdia ubiehali dobre, ale Franz sa nikdy úplne nezmieril s láskou, a prejavoval sa u neho sklon k prepitiu celej noci, v nádeji že zabudne. Franz sa ukázal ako schopný študent, a napriek niekoľkým incidentom školu ukončil, hoci už vo veku cez tridsať rokov. Armáda okamžite siahla po jeho službách ako bojového mága, z čoho spätne platil dlh. Vyzeralo to, že Franz sa usadí, časom sa oženil, ale manželstvo nedopadlo dobre. Franz dostal parohy, a v návale hnevu zbil ženu a opil sa úplne končiac na ulici vo vlastných zvratkoch. Keď sa v armáde množili jeho opilecké incidenty, vyhodili ho a stal sa z neho opilec nerozoznateľný od stovky iných. Na peniaze si zarábal ako mercenary, a peniaze vždy úspešne prepil. Keď sa dozvedel, že Helga má rodinu, opil sa úplne, utekajúc z Morrovej lopaty na posledný moment, keď ho prebrali v dobrovoľníckej nemocnici. Po tejto udalosti sa z neho stal kajúcny muž, ktorý začal zasväcovať svoj život Sigmarovi, a chce čistiť špinu z ulíc jeho Impéria. V skutočnosti sa však musí premáhať pri pohľade na pohár, a ešte nie je z ničoho vonku. Takisto je z neho rasistický hajzel, s nedôverčivosťou voči ženám.

Obrázok

Franz je cynický a často rád pôsobí výchovným tónom na hocikoho mladšieho, prípadne na každého. Mysliac si, že zožral všetku múdrosť sveta a schytal všetky kopance, čo sa schytať dali nemá žiadne ilúzie. Svoj život už zasvätil Sigmarovi, pretože nevidí iný zmysel života než službu. Pohŕda bezbožnými ľuďmi a spodinou spoločnosti. Hovorí sa, že je to iba prejav jeho nenávisti voči tomu, aký život viedol. Franz je tvrdohlavý, a nedá si diktovať od nikoho, kto pre neho nie je autoritou. Keď sa opije je nadmieru vulgárny.

Nosí dlhý a krátky meč, a je udájne vcelku schopný bojovník. Mimo to ovláda ohnivý smer mágie. Nosí koženú vestu a rukavice. Zriedka sa umýva, a jeho ešte zriedkavejší úsmev lemujú doničené a špinavé zuby. Má hlboký hlas, ale kupodivu sa bežne vyjadruje pomerne slušne.

_________________
"Však lev, to je vlastne kôň."


Naposledy upravil lev dňa Pi. 03. Aug 2007, 0:33, celkovo upravené 1 krát.

Hore
 Profil ICQ  

Schattenjäger Inquisitor
Obrázok používateľa

Založený: 14.05.2006
Príspevky: 21708
Body: 61
Bydlisko: Holy Terra
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
som rad že ani dalšia tvoja postava nebude konfliktna

_________________
We are the Pilgrims, master; we shall go
Always a little further: it may be
Beyond that last blue mountain barred with snow
Across that angry or that glimmering sea ...

fly me to the moon and let me dance among the stars
=][=


Hore
 Profil  
Zobraziť príspevky za obdobie posledných:  Usporiadať podľa  
Stôl uzamknutý Táto téma je zamknutá, nemôžete upravovať príspevky ani posielať ďalšie odpovede.  [ Počet príspevkov: 31 ]  Prejsť na stránku Predchádzajúca  1, 2, 3  Ďalšia

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]


Kto je prítomný

Ľudia sediaci pri tomto stole: Žiadny registrovaný používateľ a 1 hosť.


Nemôžete zakladať nové témy pri tomto stole
Nemôžete odpovedať na témy pri tomto stole
Nemôžete upravovať svoje príspevky pri tomto stole
Nemôžete mazať svoje príspevky pri tomto stole

Hľadať:
Skočiť na:  
cron
Powered by phpBB © 2000, 2002, 2005, 2007 phpBB Group
Karma MOD © 2007, 2009 m157y, modifications © 2010 Annun