HuSä

Najzelenšie fóra slovenského Internetu.

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]




Stôl uzamknutý Táto téma je zamknutá, nemôžete upravovať príspevky ani posielať ďalšie odpovede.  [ Počet príspevkov: 31 ]  Prejsť na stránku Predchádzajúca  1, 2, 3
Autor Správa

Imperátor
Obrázok používateľa

Založený: 05.12.2005
Príspevky: 946
Body: 5
Bydlisko: Le frere et gloire
Pohlavie: Muž

Neprítomný
Odpoveď s citáciou
Krysa
(poviedka z Franzovej minulosti)

Svetlo z Morrsliebu bolo jediným, čo osvetľovalo hlbokú noc nad malou dedinou Bachruhe, kde viedli moje kroky. Všetko pôsobilo ako pokojná noc hlboko v Impériu. A predsa z dediny sa ozýval krik húfu ľudí. Zastavil som sa, podvedome siahajúc na hilt meča. Vzbura? Heréza? Mutanti? Prešiel som už životom veľa rurálnymi spodinami, liahňami hnusných hrozieb pre našu zem. A predsa nebol vidiek nikdy natoľko skazený ako špina hromadiaca sa v mestách, ktorá od rozkoše a moci nevedela čo so sebou. Pred dedinami som si musel dávať vždy pozor; ľuďom stačilo ukázať v problematických časoch na človeka, a ušlapali ho bez otázky. Môj výcvik bol pre mňa na dedine vždy ako záťaž; dedina bola odlišný svet, kde bolo všetko inak, ako som bol navyknutý.

Približoval som sa popri drevených chatrčiach bližšie k davu, ktorý bol zaujatý akýmsi starším mužom. Scéna sa zaplňovala narýchlo urobenými fakľami, až som z tieňov uvidel, že sa jedná o narýchlo urobené popravisko. Zapichnutý kôl do zeme obkolesený senom jasne hovoril, že dedinčania sa chystali, zrejme spontánne a improvizovane, vyriešiť problém viery niektorého občana. Zahalený v kapucni som sa postupne predieral davom, aby som mohol lepšie vidieť. Moje staré uši boli otupované ich výkrikmi; niekedy som mal pocit, že to už nie sú ani slová ľudskej reči. Zjapanie, syčanie, ani môj slovník nemôže popísať čo to bolo. Zjavne išlo o nejakého človeka menom Klaus, ktorý vedel vraj ovládať temné sily. Keď som sa snažil spýtať nejakého muža po svojej ľavej strane, čo sa deje, iba na mňa zakričal “Heretik!”, až ma skoro ohlušil. Zazrel som na neho spod hustého obočia a kapucne; bol vychudnutý, ako len roľníci na dedine dokážu byť. Skostnatelá tvár, chýbajúce zuby, zápach a handry pospájané do šiat. Usúdil som, že sa nič nedozviem, a skúsil som to po druhej strane. Keď som oslovil ženu otočenú tvárou tak, že som ju nevidel, zamrazilo ma. Moja pamäť bola ťarchou; ten kto zabúda je slobodným. Spomienka mi ožila pred očami, spoznal som Ninu. V žiari fakiel som videl, ako jej steká slza po líci. Bez hociakého slova som ju objal rukou a odkráčal s ňou preč od davu ľudí. Bolo mi to jasné aj bez slov.

Vyrozprávala mi, že jeho manžela obvinili z toho, že ovláda mágiu. Poznal som ich oboch ešte z Marienburgu. Kedysi som v ich sídle chytal potkany; Nina mi s nárekom hovorila, ako prišli o majetok. Nič nevedela o tom, prečo sa tak stalo, aspoň som sa snažil sám seba uistiť. S tichým výrazom som ju počúval; ale spomínal som si na to, ako som bol zapletený do pochybnej aktivity ich rodiny. Vtedy som udal tých, o ktorých som vedel, že chystali atentát na von Bermena. Tak sa začala moja kariéra; a tak sa skončila kariéra ich rodiny. Vinní odvisli prinajlepšom, ostatní boli vyhodení z mesta. Veľa sa hovorilo, že ich záujmy neboli iba mocenské a siahali vyššie. Skoro 25 rokov dozadu sa mi odvinulo pred očami. Nina ma sotva poznala. A pritom ja ju som poznal možno príliš. Zaplavená slzami sa mi zhodila k nohám a prosila o pomoc.

Prišiel som k domu, kde sa viedli nejaké reči s Klausom. Zaklopal som, ale nikto mi neotváral. Vzdialiac sa od dverí som sa rozbehol a vyrazil ich, s hlbokým hlasom kričiac “Čo sa tu deje?” Štyri postavy nervózne vstali, siahajúc po mečoch. Spozoroval som kňaza Sigmara, a sklonil som jemne hlavu pred ňou, ukazajúc mu svoj kľúč na hrudi a malý znak kladiva. Spoznal, že som bol odchovaný na univerzite, ako aj to, že nie som nepriateľ. Pozrel sa na zvyšných troch mužov, vidiečanov, a jednym slovom ich vyhnal von. Zostali sme tam jedine ja, kňaz a Klaus, zviazaný na zemi. “Čo chcete?” Spýtal sa ma holohlavý kňaz. “Čo spáchal tento muž?” opýtal som sa. Kňaz si ma pomaly obišiel, pýtajúc sa ma na môj pôvod. Povedal som mu o mojom vzdelaní, nehovoriac o mágii; kňazi neboli hlúpa dedinská mentalita, ale dlhodobý pobyt na dedine ľudí menil. “Tento muž údajne bol pristihnutý pri používaní mágie.” Povedal mi. Spýtal som sa ho, či sa priznal, ale kňaz iba nemo pokrútil hlavou s rukami založenými za chrbtom. Hrajúc sa so svojim medailónom bolo vidieť, že pre neho to bola iba rutina.

Klaus si na mňa chvíľu nespomínal, ale nakoniec po dlhom premeriavaní zo zeme, pochopil, kto som. “Franz, Franz, to… to nie je pravda! Obvinili ma neprávom!” Kňaz sa strhol a priblížil sa ku mne. “Vy ho poznáte?” dotieravo sa spýtal. Vykukol som na neho spod obočia tmavými očami. Očakával moju odpoveď, no nedočkával sa jej. Vnútri sa to vo mne výrilo. Načo som sem vôbec išiel. Zasraná stará dedina, izolovaná od sveta, bohovia, ja som už starý na to cítiť s nariekajúcimi ženami. Som starý na to všetko. Videl som už priveľa. “Franz, pomôž mi!” kričal na mňa váľajúc sa na zemi. Doriti, mal som toho dosť. Ľudia iba prosia o pomoc iných ľudí, miesto aby sa upli na ochráncu Ríše. Nemal som už žiadny cit pre toto, a predsa zo mňa žmýkal akýsi pocit, že by som mu mal pomôcť. Ale ja som sa nerád miešal do oficiálnych záležitostí. Nemal som však na výber. Franz zrejme vedel, že som odišiel do Altdorfu, a že ovládam mágiu. Siahajúc pomaly rukou k meču som sa rozhodol, že mu pomôžem. Ak nie pre nič iné, tak nech mi jeho hlas nebude znieť v hlave.

Sigmarov kňaz zbadal môj pohyb, vyceril zuby a rozbehol sa po svoje odložené kladivo v rohu miestnosti. Než sa stihol vrátiť, miestnosťou sa ozval tvrdý náraz meča o drevenú podlahu. Kňaz zabrzdil a pozeral sa na scénu prekvapene. Vyťahoval som meč z bezvládneho Klausovho tela, utierajúc ho o kus látky. Bol mŕtvy, a bolo to tak lepšie pre nás oboch. Ja môžem mať pokoj a nemusím sa báť prejsť dedinou, a skončiť ako on. A pre neho bolo lepšie zomrieť hneď, ako pomaly a bolestne; ľudia nemajú predsa poznať čas svojej smrti. Kňaz nemal čas reagovať; v ruke mŕtveho horel oheň, ktorý sa šíril na drevo, nádych ohnivého vetru mágie. “Rýchlo vodu, mali ste pravdu!” zakričal som na neho, a ako som vybiehal z dverí, zachytil ma o rameno a premeriaval si ma pohľadom. “Kto to bol?”

“Iba krysa, ktorú som lovil v Marienburgu.” A s tými slovami som sa vytratil v pojašenom dave.

_________________
"Však lev, to je vlastne kôň."


Hore
 Profil ICQ  
Zobraziť príspevky za obdobie posledných:  Usporiadať podľa  
Stôl uzamknutý Táto téma je zamknutá, nemôžete upravovať príspevky ani posielať ďalšie odpovede.  [ Počet príspevkov: 31 ]  Prejsť na stránku Predchádzajúca  1, 2, 3

Všetky časy sú v UTC + 1 hodina [ letný čas ]


Kto je prítomný

Ľudia sediaci pri tomto stole: Žiadny registrovaný používateľ a 1 hosť.


Nemôžete zakladať nové témy pri tomto stole
Nemôžete odpovedať na témy pri tomto stole
Nemôžete upravovať svoje príspevky pri tomto stole
Nemôžete mazať svoje príspevky pri tomto stole

Hľadať:
Skočiť na:  
cron
Powered by phpBB © 2000, 2002, 2005, 2007 phpBB Group
Karma MOD © 2007, 2009 m157y, modifications © 2010 Annun