Ked tak nad tym uvazujem, tak celkom by som ustanovil ten stavkovy rezim.
Napada mi jedna vec: v Mountain Witch boli spory a nedovera sucastou systemu. Lenze v nich prebiehali spory s tym, ze obaja hraci vedeli, ze postavy su v spore, ze si nedoveruju a do takychto "sporovych subojov" isli uvedomene (je to totiz sucastou hry). Neviem, ci sa stalo to, ze niekto bol prinuteny ist do sporu.
Na druhej strane v klasickom D&D som mal skor skusenosti s tym, ze taketo hody neprispievali k radosti jednej z postavy a casto viedli k nedovere hracov. Mozno som idealista a predpokladam, ze postavy si aspon akotak doveruju a ze pripadnu nedoveru vyriesia neherne..
V sume povedane: ak obaja hraci suhlasia s tym, ze si spor postav vyriesia hodom (daju si stavku a pod), tak asi proti tomu nemozem protestovat. Co mi prekaza je to, ak niekto nakaze postave, ze si hodit musi.
-------------
To mi pride v pripade maga. Vieme, ze mag je blby diplomat, ktory kazi druzine questy (spor 1). Paladin a zlodej sa sporia o tom, ako vyriesia spor - a vyriesia ho tak, ze k existujucemu sporu pridaju dalsi. Kto ma z toho radost? Nech sa to vyriesi hocijako, stale mi to pride tak, ze ostane hrac, ktory bude nespokojny. Zobudeny mag pokazi druzine quest, nezobudeny mag pokazi quest magovi a nehovoriac o tom, ze este i paladin bude brblat.
Citácia:
A teraz otazka: pri miernej miere paranoje, veril by si mu ako postava?
Osobne by som mu neveril a ani by som si na to nehadzal, tak ako si povedal.
Okrem toho, ked uz sa rigorozne hadze na bluffy, preco by nemala fungovat i diplomacia?