Od Feista som toho čítal relatívne dosť, najlepšie boli rozhodne prvé štyri knihy - napr. scéna z tej prvej, keď sú hrdinovia + oddiel vojakov prenasledovaní peklomormi a postupne ich ubúda a ubúda patrí k mojim najobľúbenejším...
Na druhej strane mi fakt vadil vývoj postáv - Feistovi hrdinovia hrozne trpia vadou mnohých fantasy hrdinov, proste po pár knihách na nich už nikto nemá. A mňa fakt nebaví čítať o hrdinoch typu mág-poloboh, bojovník-poloboh u ktorých je úplne jasné, že nemôžu zomrieť. Feistovi sa napríklad Pug úplne vymkol spod kontroly - čudujem sa tým panathianským chudákom, že ešte furt spletajú nejaké intrigy, nevy*erú sa na to a nejdú sa niekam ožrať - však im stačí pozriež na Puga a musí im byť jasné, že sa naňho nechytajú...
Tomas v brnení bol podobný prípad - nezraniteľný týpek so silou nadopovaného Conana...
Aha, a ešte jedna vec mi dosť vadila - obliehanie Armmengaru. Popísané to bolo síce pekne, no keď už ten Murmandamus všetko vedel a vedel sa teleportovať, prečo sa sakra nepremiestnil do ropných nálezísk pod mestom a jednou zápalkou nevyhodil celé mesto do luftu, keď to tam bolo tak pekne nachystané - to by ma pobavilo omnoho viac
Ušetril by veľa času a cca 15 000 vojakov...