Bernard Noll, 27 - Altdorf (roztrhany a zozrany demonom)
13. Jahrdung, 2511
Snažím sa začať denník. Kedysi som jeden mal, ale vo svojej prchkosti som ho spálil. Možno ako keď niečo podpálite, tak to zanechá stopu, dym, ktorý zostane na mieste ešte deň potom, tak aj moja minulosť sa ozvala znova, a ja myslím, že je dôležité napísať, čo sa stalo. Budem sa snažiť písať, keď budem mať náladu a čas, aj keď neviem čo z toho mi chýba viac.
Pamätám si na ten deň. Rok 2510. 10. Nachgeheim.
Kroky mi zneli ako zvony, ozývali sa na celú miestnosť. Napadlo mi, na niekoho som zabudol. Miestnosť osvetľovala dohorievajúca fakľa, a ja som tam stál sám celý od krvi. Môžu vás učit roky na škole a aj tak príde chvíľa, v ktorej sa svet zmenší do jednej haly, jemne osvetlenej. Vám búši srdce. Je to tlkot vášho konca. Môjho konca. Ľudia sú prekliati tým, že poznajú to ako zídu z tohto sveta, ale nie hodinu v ktorú zídu. Kroky sa blížili zo schodov, ale nakoniec som ich očakával. Možno som ani nezabudol, možno som kdesi v podvedomí hľadal a čakal na kroky. Sám som nevedel, a ani nechcel vedieť, taký bol môj osud. Čo príde, toto je osud. Zo schodov sa vynorila postava zahalená v čiernom, jej tvár znetvorená rokmi a s pištolou v ruke okamžite vystrelila na mňa, zasiahnúc ma do ramena. Cítil som však už príliš bolesti na to, aby som to vzdal a s chladným pohľadom som pribehol na schody a zahnal sa pripraveným dlhým mečom a postava padla a skotúľala sa zhadzujúc ma na zem. A tak som sa cítil navždy požehnaný, a navždy prekliaty.
Dosiahol som to prečo som prišiel. Pamätal som si každého z štyroch hrobárov. Ten hnusný pohľad, keď prosili o to čo iným odopriali. Prvému som preťal šípom ruku a nakoniec ho dorazil môj meč, chladnokrvne pretnúc krk o milosť prosiaceho. Od toho momentu, nebol návrat. Nastúpil som na cestu bez návratu. Druhého banditu som otrávil jedovatými rastlinami v jeho pive, ktoré si dával každý deň. Nakoniec tak poznal hodinu smrti dopredu. Keď sa v smrteľnom dusení zvýjal na zemi, videl som ho, v duchu preklínajúc ho, sledoval som jeho pohľad až do samotného konca. Vtedy som vedel, že sa hrôzy nebojím, pretože sa stala mojou spoločníčkou, ktorá ma nezradí. Díval som sa jej do tváre, vedel som že teraz sa už nezastavím. Zabiť bez starosti, vášne, morálky, stachu. Zostával posledný vrah. Ešte raz niekoho pripraviť o to čo si nezaslúži. Zobudiť sa do ďaľšieho rána, nadýchnuť sa vzduchu, napiť sa vody, ucítiť slnečné svetlo. Možno som videl, odkiaľ to nezaslúženie pochádza. Vždy keď som sa videl v odraze na vode. Možno si to nezaslúžim ja. Jedno som vedel. Zbaviť tohto lesa jeho špiny. Keď to neurobil nikto iný, urobil som to ja. Pomsta a spravodlivosť boli moje.
V noci som sa zakradol k rozsvietenej chate na čistinke v lese, a pootvoreným oknom hodil dnu odseknuté ruky predošlých obetí. Mal som jeden cieľ, jedno poslanie. Odprísahal by som, že som počul tlkot srdca obyvateľa chaty až von. Alebo to bolo moje srdce? Mal som ešte nejaké? Bol to neznesiteľný zvuk, ale vedel som čo urobiť. Jediný spôsob ako zastaviť ten zvuk. Potichu som sa vykradol spod okna a skryl som sa v lese. Bandita so sekerou a fakľou vybehol von a kričal nervózne, nech sa mu ukážem ako muž. Nikdy nezabudnem na ten výkrik, keď som mu strelil šíp k nohe. Pulz sa mi stupňoval. Asi som ešte stále mal srdce. To túžilo po odplate, a potom po konci. Tomuto som sa chcel pozrieť do očí pred tým než ho zabijem. Možno tak nájdem oboje. Koniec aj odplatu. Jedno bez druhého nemá význam. Vykročil som z tmy s mečom v ruke. Bandita pustil fakľu a zahnal sa na mňa sekerou. Ale sám vedel, že je to márne a ucítil oceľ na svojom tele. Díval sa mi priamo do očí a kričal vypľúvajúc krv, že kto si a prečo po neho prišiel. Na to som mu neodpovedal, a zaťal meč ešte viac do jeho tela a povedal jediné meno, Danielle.
Spomienka je bolestná..
5. Sigmarzeit
Kto ti berie minulosť, berie ti všetko.
Danielle, znelo mi to ako večnosť. Ako dávno to už bolo? Iba mesiac dozadu. Mesiac hľadania, dni prípravy, a dva dni akcie. Všetko vyšlo ako malo, bol som na konci svojej cesty, na ktorú ma posadil osud. Bez otázok, cesty z ktorej nebolo návratu. Danielle. Pamätal som si ako som ju prvýkrát rok dozadu stretol. Dlhé tmavé vlasy jej nežne zakrývali v rytme vetra tvár. Krásne zahalená klasickou bielou róbou. Stačil mi jediný úsmev, aby som sa do nej zaľúbil. Pamätal som si na to, ako som ju vtedy oslovil, a ako som sa dal nahovoriť, aby som jej pomohol ošetrovať tých na ktorých sa osud neusmieval. Ako ma presvedčila, aby som pomáhal kultu ktorému slúžila, aby som pre nich občas priniesol rastliny zo svojich potuliek lesom. A ako som ju prvýkrát pobozkal. Ja, človek z nižšej šlachty, doma v lese, a ona, ničím výnimočná kňažná Shallye. Ja som sa zapájal do bezpečnosti okolia a kráľovstva, neváhal som zabiť, ona sa starala o chudobných a nesmela zabiť. Ja z mesta, ona z dediny pri Altdorfe, a tam našla aj svoju skorú smrť.
Jedného dňa dobehol do dediny zranený človek, a Danielle ho prichýlila k sebe, aby sa o neho mohla postarať. Aspoň tak mi povedali dedinčania, ktorí boli zhrození keď počuli smrteľný krik uprostred noci. Hovorí sa, že ten neznámy človek vedel čosi čo ho stálo život, a čo stálo život aj Danielle. Ktosi sa v noci vkradol do sídla kde bola a podrezal ich oboch a spálil nejaké papiere. Možno sa dozvedela niečo čo nemala. Možno nič ani netušila. Nebolo mi súdene nič viac sa dozvedieť. Dostal som už iba rozťatý medailón so srdcom, ktorý som plačúc pobozkal a zosypal som sa na kolená. Zaprísahal som sa, že nebudem mať pokoj, kým nenájdem vraha a ten nezíde smrťou zo sveta. Nechápal som ako môže niekto zabiť niekoho ako bola ona.
V tom mi pomohla moja šlachtická pozícia, a kontakt mi prezradil meno jedného z aktérov. Išlo totiž o vykrádača hrobov, ktoré je pod trestom smrti zakázané, a ktoré je platené vďaka nekromancerom. Volal sa Bruno Kruger. Neskôr som zistil, že v skutočnosti sú až štyria, a totožnosť nekromancera sa mi nedarilo zistiť. O takých veciach mi radili radšej nehovoriť. Vystopoval som ich a zvyšok je už známy krvavý príbeh. Bruno Kruger zomrel ako predposledný. Ja som už nechcel necítiť bolesť. Na to som zašiel priďaleko. Ležal som v kaluži krvi, a nechcel som sa už zdvihnúť.
20. Sigmarzeit
'Minulosť je ako rozbité zrkadlo', hovorila mi Danielle. 'Ako ho skladáš, mení sa to čo v ňom vidíš. A ako ho skladáš, porezeš sa, ale na konci ťa čaká pohľad na teba, na to kým si.' Teraz som si myslel, že som doskladal zrkadlo. Kde bola Shallya, aby pomohla Danielle? Kde bol ktokoľvek odtiaľ zhora, ktorý by ju ochránil? Ju, nevinnú, ktorá by pomohla aj tomu, komu sa pomáhať nemá. Nezniesol som to pomyslenie, zanevrel som na nich. Iba kde nie sú bohovia je dovolené všetko. A tak to aj bolo. Svet nemal pravidlá. Svet ich asi nikdy nemal mať. Neexistuje osud. Iba ten čo si sami napíšeme. A ten čo za nás napíšu iní. Neučili nás to kedysi?
Uplynula neurčitá doba. Deň. Hodina. Čas nemal už zmysel, zastavil sa s posledným úderom meča. Vstal som, celý od krvi, vytiahol som meč z bezvládneho tela, zatiahol som si kapucňu a uzavrel sa do svojho sveta. Pri potoku som sa snažil umyť svoje zakrvavené ruky, ale mal som pocit, že čím viac si ich umýva tým sú špinavšie. Možno kdesi v duchu som dúfal, že ma jeden zločinec zoberie so sebou do hrobu. Nevidel som dôvod ísť ďalej cestou osudu, a nevidel som už osud pred sebou. 'Problém s chcením niečoho je strach, že o to prídeš.' hovorila mi Danielle.
V tom momente som bol blízko od zosypania sa. Nevrátil som sa do mesta a zostal som žiť v lese. Myslel som si, že pomsta oslobodí môjho uboleného ducha, ale naopak mi postavila mreže, z ktorých som nedokázal utiecť. Kdesi v srdci som vedel, že ak by ma Danielle takto videla, nespoznala by ma. Možno by ma ani nechcela spoznať. Už som nebol Bernard Noll. Ten našiel smrť s Danielle. Jedno telo. Jeden záver.
4. Nachgeheim
Raz po dlhom čase, keď som lovil potravu, v úplnej koncentrácii mieriac lukom na jeleňa, sa mi zdalo, že počujem ako ma Danielle volá, kdesi zdiaľky, aby som sa zľutoval. Nech som sa snažil ako chcel, nedokázal som vystreliť na tvora, ktorý mi nič neurobil. Luk vážil viac ako tisíce kameňov, moja myseľ bola zaťažená všetkým. Vytiahol som rozpolený medailón a díval som sa na srdce. A cítil som, že dať milosť je skutočná moc, skutočná sloboda. Cítil som, čo cítila Danielle celý život, keď pomáhala životu, a nie jeho zničeniu. Možno si zaslúžili vrahovia zabiť, ale cítil som, že nie tak ako som to urobil. Krutosť ma pripravila o rozum, zatienila mi moje srdce, práve to, pre ktoré sommiloval Danielle a pre ktoré ma milovala. Možno sa to tak malo stať. Danielle mala pravdu, keď verila v Shallyu. Aj keď som si myslel o kulte svoje, prijal som kajúcne Shallyu v ten deň, a vedel som čo mám spraviť, vybrať späť do mesta, do svätyne Shallye a vrátil som sa k pomáhaniu tým čo pomoc potrebovali. Nakoniec ja som bol ten čo pomoc potreboval. Ja som nezachraňoval iných, oni zachránili mňa. Nepomáhal som ako kedysi, pre Danielle, ale preto, lebo som veril, že iba pomocou sa môžem vymaniť z minulosti. A preto, že som v Shallyu veril.
6. Nachgeheim
Treba povedať, že moja viera, aj keď bola nezdolná od toho momentu a rástla každým dňom nebola fanatická ako u iných. Verím, že zabiť v sebaobrane je správne, a verím, že niektorí si milosť nezaslúžia, nakoľko ju sami nechcú. Kedysi som vlastne nikdy nebol vrah, až na moment keď som sa zrútil a pomstil sa. Tak ma viera v Shallyu priviedla opäť na dobrú cestu. Cestu kde ľútosť zastaví ľahkovážnosť nad osudom. Ako mi Danielle hovorila, 'Milosť je skutočná sila. Keď máš nôž na niekoho krku, a rozhodneš sa nezabiť, ukázuješ silu nad životom a smrťou. Dávaš a neničíš, pretože ty nie si určený na ničenie, ktoré vedie nakoniec k tvojmu zničeniu. To je údel bohov, a kto sa rozhodne zobrať spravodlivosť do svojich rúk, v akomkoľvek úmysle, postupne neunesie ťarchu voľby, ktorá ho zaväzuje. My v kulte Shallye veríme, že práve táto sila môže zmeniť nás všetkých, oslobodiť. Pretože ak niekto zabije niekoho, kto sa odmietol brániť, zanechá to stopu na jeho svedomí, nech je akokoľvek stratený. Vždy existuje cesta späť, a nech je náročná, stojí za to ňou sa vydať. Taký je osud sveta, ktorý sa zmieta v chaose, lebo ľudia idú ľahšou a kratšou cestou.'
Chápem učenie aj v inom význame. Dať milosrdenstvo totiž znamená aj to, keď sa bandita zaháňa sekerou na nevinného, a ja ho zastrelím. Dávam tak slobodu obidvom v istom zmysle, nevinnému a banditovi tým, že som mu zabránil vo vykonaní toho, čo nie je človekom možné - niesť vraždu. Ale ak mám napísať, tak musím povedať, že to nerobím ani rád, ani som si nie istý či budem schopný obstáť v takých skúškach. Pred tým než mi zamotala hlavu Danielle, som nevidel dôvod tak uvažovať. Nie som vrah. Mám dojem iba - a toho sa bojím - že hranica medzi tým čo je správne a čo nie v tomto smere je pritenká, ale stále ju vidím, narozdiel od Danielle, ktorá ju nevidela. Mám výcvik a keď treba tak neváham použiť zbraň.
7. Nachgeheim
Napriek môjmu úsiliu podať schopnú správu o tom kým som, nemám dosť času. Služba v chráme, a pre cisárstvo mi znemožňuje písať plynule, akoby som si želal a tak zanechávam svoj denník doma. Bol som poslaný na dlhú výpravu do Middenheimu, kde sa mám potulovať severnými lesmi Middenlandu. Myslím, že bude najlepšie nechať denník tu v Altdorfe. Táto cesta je dôležitá, a je pre mňa skúškou.
Ak čitateľ najdeš tento denník, prosím nechaj si ho pre svoje vlastné ponaučenie.
12. Sommerzeit, 2512
Skoro ročná služba je za mnou. Zabudol som? Nie. Odpustil som?
Je toho veľa predo mnou. Možno niečo popíšem z môjho pôsobenia v Middenlande neskôr, teraz potrebujem zájsť do Shallyinho chrámu. Neviem či ma potrebujú viac ľudia v núdzi, alebo ja ich. Možno je to zbytočná otázka. Pomoc je obojstranná. Ako v láske, nevieš čo treba urobiť, ale cítiš čo treba urobiť.
_________________ "Však lev, to je vlastne kôň."
|