Na úseku medzi liečebákom a studničkou cestou na liečebák som stretol ujka s batohom, ktorý mi povedal: - Nemysli si, že neskúmam abecedu. Skúmam, lebo abecede chýba jedná vec: abecede chýba rytmus.
Večne hľadám rytmus v aiele,
bez rytmu je všetko biele,
ak aj mimiem svoje ciele,
pokračujem v tomto diele.
Ja reku sranda, zavolám Pacovského - to je môj kamarát - že čo povie, lebo ma to fakt zaujímalo, že čo on na to, Pacovský. No ale on hneď na prvý pohľad, že to je nejaký buzerant, povedal, a tak aj naňho gánil, ale to by podľa mňa nemal, aj keď ja tiež toho na prvý pohľad dosť vidím, ale prejavovať by sa mal človek k človeku, aspoň prvýkrát, úctivo, aj keď vyzerá jak trebárs... proste teplý.
A ten: - Bratia - neviem akí bratia - bratia, nemôžem zistiť koreň slova aiele. To viete, že v podstate sa bude, domnievam sa, dotýkať abecedy. Totiž skúmam abecedu, lebo abecede chýba jedno: chýba jej rytmus. A čo si myslím: myslím si, predpokladám, že podstatu jej rytmu vystihuje práve slovo aiele, možno nie samé o sebe.
Pacovský, viete si ho predstaviť, mu povedal: - Pre ktorú riť toto robíš?
A henten, že: - napríklad pre teba ani nie. Ty ma nezaujímaš... ukáž sa?... možno keby som bol žena. Ale ty ma netrápiš. Načo by som to robil, načo asi? Chcem zaujať povedzme dievky, musím voľaktorú zaujať. Pre čo iné by som to robil?
A Pacovský mu hovorí: -To nemá význam, ser na to - prepáčte, to on tak rozpráva, ja nie - ser na to.
A on:
Večne hľadám rytmus v aiele,
bez rytmu je všetko biele,
ak aj mimiem svoje ciele,
pokračujem v tomto diele.