15. Sommerzeit
Včera som stretol na polceste k Nulnu dvoch ľudí a elfku. Jeden z nich s rozbitou hlavou v bezvedomí, Ludwig bol zjavne zo severu. Medailón s vlkom, všetko vyzeralo na ulrikánca. Mistrall bola elfka, so spáleninou na ľavom líci. Elfovia by možno povedali, že krásna. A nebola veľmi ochotná vysvetliť čo sa deje. Trochu som mal pocit, že je v Rudolfovom tieni. Ale asi som naozaj nezdvorilý. Druhý s ľudí, Rudolf vyzeral zvláštne. Neviem ani ako ho opísať. Kotlety, naušnica v uchu. Hovoril čosi o tom, že bohovia sú ticho. (ľudia počujú iba to čo počuť chcú) Stretol kultistov. Zažil niečo zvláštne. Nech to znelo akokoľvek čudne, ešte čudnejšie znie to, že mám pocit, že mi hovorí pravdu. Teda ak zabudnem na to čo som kdesi čítal - polovica pravdy nie je pravda.
Možno má pravdu v niečom - vyzvedám príliš. Môj otec, myslím ten, ktorý ma vychoval, mi hovoril, že mám srdce zo zlata, ale utopené v kaluži drzosti a chladnosti. Som uzavretý človek. Môj osud patrí mne, bremeno s ktorým nechcem aby mi niekto pomohol. Som zhovorčivý a pomáham iným, ale neverím, že niekto iný môže rozumieť mne. Ľudia si myslia, že rozumejú starostiam a strachu iných, v skutočnosti však okolo seba iba prechádzajú.
Nič z toho však Rudolf ani Mistrall nevie. Vidia iba vetrom rozbité dlhé tmavé vlasy zviazané do copu. Hlboké hnedé oči, ktoré si všetko spod hustého obočia prezerajú. Drobné náznaky brady. Absolútna neschopnosť prejaviť náladu. Vraj vyzerám stále rovnako. Vraj stále rovnaký som. Nosím hnedý odev s kapucou. Asi keď ma niekto stretne sotva uhádne, že mám pôvod z nižšej šlachty. A tak mi to aj vyhovuje. Na chrbte mám luk so šípmi a menšiu tašku na jedlo, byliny, alebo hocičo iné, a na pravej strane nosím svoj meč.
Tak nejak ma uvideli.
Poprosili ma o pomoc s Ludwigom, ale to ani nemuseli. Prezrel som si ho, a jediné čo som vedel je, že je to zlé, a ak ho nedostanem do chrámu, tak neprežije. A tak som sa s nimi vydal cestou do Altdorfu. Cesta bola pomerne tichá, na svoje otázky som nedostával odpovede, iba útržky. Na večer sme prišli k hostincu. Pokračovať v noci nemalo význam, a tak sme zostali na noc.
Hostinec mal v názve Tri Pierka, ale to bolo asi jediné, čo ho odlišovalo od hociktorého iného hostinca v Impériu. Neprišiel mi ničím zvláštny. Naopak, spoločnosť v ňom zvláštna bola, a taký bol aj ich osud. Na tváre mám pamäť, ale ešte radšej zabúdam. Pamätám si na Morrových kňazov ktorí prišli, a začul som ako hovoria s hostinským, že ak sa budú náhodou hostincom plížiť zvuky uprostred noci, tak sa modlia. Mali so sebou totiž rakvu. Možno by som nemal počúvať všetko, čo začujem. Prináša mi to dávne spomienky.
Pamätám si na grófku, bola z vyššej šlachty, a ešte som ju pred tým nevidel. Blühen Sie, unsere Adligen! pomyslel som si.
A pamätám si jej šampióna Bruna, vyťahoval sa v pretláčaní. A potom tu bol Grimblim Oddsocks, pulčík, ktorý hral karty aj s Rudolfom a Mistrall. Po niekoľkých pre Rudolfa a Mistrall neúspešných partiách sa priznal, že je profesionálny potulný hráč kariet. Pozerajúc sa teraz na neho mám pocit, že som prehliadal veľa vecí, ktoré zneli zvláštne. Vtedy som však mal v sebe zopár pív a nechápavo som pozeral na Mistrall, ako prehrávala vzácne peniaze. Vedel som, že ľudia si vážia niečo, až keď o to prídu - ako vidím elfovia nesú viac podobnosti s ľudmi než si myslím.
Taverna bola zvláštna. Akoby prilákavala všetko - krásne aj zvrátené - v jeden celok. Kočiš, ktorý priviedol Morrových kňazov sa opil a odpadol. Za Brunom chodil neustále grófkin sluha a značne opitému mu hovoril, že má ísť spať. Bolo to zvláštne, čosi.. akoby kdesi vnútri mal predtuchu, že si má ešte raz sŕknuť z pohára, ešte raz sa zasmiať, ešte raz dokázať svoju silu, iba aby o niekoľko hodín zhasol ako najjasnejšia hviezda.
Večer bol v plnom prúde a ja som prestal piť. Ktosi v nočnej košeli zišiel dole a objednal si brandy a odišiel späť. Na to za ním išli traja ľudia, ktorých som si veľmi nevšímal. Poobzeral som sa naokolo. Mistrall a Rudolf veselo hraly karty. Vybral som sa do svojej izby skontrolovať Ludwiga, ale naozaj som išiel skontrolovať čo sa deje. Na chodbe som však nič zvláštne nespozoroval. Skontroloval som Ludwiga - keď som sa však vracal dolu, začali sa otvárať dvere z jednej izby, a vykukol z nich chlap v nočnej košeli. Spýtal som sa ho či je všetko v poriadku, ale to bola zbytočná otázka. Čokoľvek to bolo, čo sa tu dialo mi unikalo.
Nasledujúci kurz udalostí bol všetko len nie uveriteľný.
Rudolfa si najal istý Schmidt, aby išiel za sluhom - s ktorým sme ho predtým videli sa pochytiť - a doniesol mu odkaz. Za tým sluhom s ktorým sa nenápadne pohádal. Zdá sa, že čudné to bolo aj Rudolfovi, ktorý odmietol zobrať peniaze za túto službu, ale nakoniec za sluhom išiel. Potom si nás najal pán Rechtshandler, ktorý tvrdil, že traja muži, čo za ním vstali v taverne sú kultisti a vyhrážajú sa mu. Napriek snahe Mistrall, ktorá odpočúvala pri okne zavesená na lane sa nám nepodarilo nič dôležité zistiť. Jeden z nich akurát chýbal, čo vyvolávalo jasný zmätok u ostatných dvoch mužov.
Asi najdivnejšia bola bitka, ktorá sa strhla na prízemii. Istý šlachtic sa snažil dobiť dovnútra so svojimi mužmi, tvrdiac, že je tu istý Pfeiffraucher, ktorý ma vonku pristavený čln. Ožranské potyčky sú bežné, ale aj tak sa ma zmocnil pocit, že Pfeiffraucher je v hostinci. Tak či onak, sa nám podarilo ho zatlačiť za dvere.
Potom došlo k vražde grófkinho šampióna. Nôž, ktorý vraždil, vo mne vyvolal nepríjemný pocit a chcel som si skontrolovať, či sa mi môj nestratil. Skôr sa však ktosi ozval, že videl tento nôž u Rudolfa a nakoľko som s ním skoro stále bol, bolo jasné čo sa deje. Niekto nechce aby grófka mohla vyhrať spor, a zhodí to na niekoho iného. Boli sme síce zajatí ako podozriví, ale grófka samozrejme pochopila, čo sa deje a ponúkla mi, že odchytí vraha tak, že ma povolá ako šampióna, a Rudolf a Mistrall sa skryjú v izbe kde prespím. Ak chce niekto veľmi vyhrať súdny spor, tak musím byť jeho tŕňom v oku. Bol som však unavený a nevydržal som bdieť. Bola krásna noc, mesiac žiaril a ja som zaspal, z čoho ma vytrhol Rudolfov krik. Našťastie som si hneď uvedomil čo sa deje, siahol so po svoj meč pod posteľ. Vstal som, ale už zbytočne. Rudolf a Mistrall už držali malú postavičku, ktorú som v tme nerozoznal, ale s príchodom stráži a svetla som spoznal Grimblima. Prišiel cez komín.
Tej noci som ešte nešiel spať.
Napísal som si mená každého koho som si spomenul. Vadilo mi, že som nemal čas vyskúšať, či Pfeiffraucher nie je v hostinci. Ak bol, tak kto? Schmidt? Priznám sa, od momentu keď ponúkol Rudolfovi službu za pár zlatých doniesť odkaz do dormitória, to bolo akoby mi niekto zhasol pred očami. Keď zrazu stratíte kontakt s okolím, a všetko vidíte iba v obrysoch.
A teraz mám pocit, že ich začínam vidieť presne. Sluha spoznal niečo na Schmidtovi, alebo jeho žene. Jeho žene. Bola to jeho žena, vôbec? Šlachtici to boli, nižší možno, ale tým som si istý. Pfeiffraucher mal byť tiež šlachtic, a spoznali ho podľa člna. Pfeiffraucher sa vydáva so svojou láskou do hostinca, preč z mesta. Šlachta iba tak neopúšťa mesto a jeho bezpečie. Možno je to zakázaná láska. Zmenia si mená, aby zápis bol v poriadku, ale cestu im skríži grófka, ktorej jeden sluha spozná jedného z nich. Veď napokon sluhovia majú dobrý prehľad o šlachticoch. A tento sluha to nechce nechať iba tak, a vyhráža sa. Pochytia sa. A potom pošle Pfeiffraucher, alebo Schmidt, Rudolfa za sluhom - dostane ho z dormitória do svojej izby.. s úsmevom. Schmidt mu chce zaplatiť. Aspoň to si sluha myslí. Ide hore schodmi, zaklope a otvorí dvere, ale Schmidt sa na neho vrhne a zašktrí ho. Keby išiel do dormitória sám, nemal by túto výhodu. Navyše by ho ľudia videli. Takto má zločin jediného svedka, ktorý si čo to popil, a jeho slovo nemá váhu ako slovo šlachtica. A navyše si ten svedok ani neuvedomuje, čo sa stalo.
Bojím sa toho, že aspoň trochu svetla som vrhol na to čo sa dialo, pretože .. nie .. sluha zasial vietor a zožal búrku. Musím to povedať grófke, a možno to aj nechať na ňu, bol to jej sluha. Naháňať nejakého zbabelca a vraha po Impériu sa mi nejaví šťastne. Či už sa mýlim, zistí snáď ona, alebo niekto na to povolaný.
Rakva. Nedá mi zaspať. Koho v nej priniesli?
Alebo koho v nej mali odniesť?
A čo kočiš. Odpadol po pive? Pár pivách?
Kde bol tretí cestovateľ.. videli sme ho ísť hore, ale Mistrall hovorila, že v izbe videla iba dvoch, a hovorili o tom, že tretí mešká, a už tu dávno mal byť. Ráno má jeden z nich rozbitú hlavu. Bol to on? Musím sa spýtať Mistrall.
Je to príliš zložité, ale myslím, že dôležité je nestratiť nádej. Tento svet nie je logicky usporiadaný, ani spravodlivo. Okrem nádeje, však nesmieme zabúdať na stratenie rozumu a chladnej hlavy. Nemôžeme napraviť krivdy sveta. Každý má svoje miesto - na tomto mieste sa musíme snažiť. Ludwig je na tom zle, a sľúbil som Rudolfovi a Mistrall, že im pomôžem dostať ho do Altdorfu, kde sa o neho v chráme postarajú.
Ak to dovtedy prežije. Nechcem byť chladný v tejto veci, ale videl som smrť už viac krát a v rôznych podobách, a človek môže hľadať niečo iba dovtedy, kým neuverí, že to neexistuje.
A zmocňuje sa ma ešte niečo. Rudolf a Mistrall.
Inak než s mečom pod posteľou už spať nebudem. Poslednú noc zostali sami, a ráno je tu príliš mŕtvych. Niečo mi taja, a dokým to nezistím, neverím im ani slovo. Nešťastie má zvláštny zvyk chodiť v ich stopách.
Na konci som si spomenul na Danielle. "Nikdy sa už nevrátiš. Si vyhnanec. Nemôžeš mať domov, ani keby si chcel."
_________________ "Však lev, to je vlastne kôň."
|