HuSä

Hľadanie strieborného toliaru v kope železného šrotu.
Miloš Ferko: Tisíc toliarov za Olgu Stadnicku. Artis Omnis, Žilina 2008.

Meno Miloš Ferko nie je pre istý okruh ľudí úplne neznáme nielen vďaka slávnemu priezvisku. Je autorom mnohých recenzií, článkov, poviedok, v roku 2007 vydal Dejiny slovenskej literárnej fantastiky a skryto-otvorene autobiografický román Šťastie za dverami. Okrem toho z času na čas prednáša na tzv. conoch – festivaloch sci-fi, fantasy a iných podobných žánrov. Všetky spomenuté činnosti spája jedno slovo: fantastika. Na Slovensku stále zaznávaný typ nielen literatúry, ktorému sa nevenuje mnoho pozornosti. Ak by sa však mala fantastika posudzovať podľa kníh ako Tisíc toliarov za Olgu Stadnicku, niet sa čomu čudovať.

Kniha obsahuje 27 rôzne dlhých útvarov odohrávajúcich sa v alternatívnej súčasnosti, kde mamuty stále žijú medzi nami. Prečo je to také dôležité pre túto knihu, sa mi nepodarilo zistiť, isté je len, že to asi dôležité je, keďže sa to stále zdôrazňuje. Možno to je tým, že mamuty sú iné ako všetko, čo nás bežne obklopuje, tak ako hlavná hrdinka Olga, stodeväťdesiat centimetrov vysoká žena s vlasmi farby mamutej (opäť) srsti, nosiaca vibramy aj v najteplejšom počasí. Kto niekedy videl autora tejto knihy na vlastné oči, vie, že aj Miloš Ferko je trochu... iný. Aby ste ma nechápali zle. Nehovorím to ako urážku, Ferko sa nás o tom snaží presvedčiť nielen počas celého románu Šťastie za dverami s hlavnou autobiografickou postavou Joža Herka. V jeho mierne násilnom podaní je inakosť vysoká kvalita, ktorou sa človek môže pýšiť a neustále je musí zdôrazňovať.

Prečo útvary knihy nenazvať poviedkami? Dĺžku by mali správnu, len ten obsah a forma sú akosi nevyhovujúce. Skôr by sa dali nazvať miestami akčnými básňami v próze, lyrickými reflexiami nad najrozmanitejšími podnetmi, vyvedené do úplne neskutočných a absurdných polôh. Na jednej strane priveľa akcie, tasenia schmiedtov, ktoré nosí Olga na každom kroku, krvi, čriev a iných telesných orgánov, na strane druhej iba vykreslenie nejakej nálady, atmosféry, pokojných spomienok, predostretie problému, na ktorý však Ferko nehľadá odpovede, on len konštatuje. Často ironicky, často násilne, často hľadá problémy aj tam, kde naozaj nie sú.

Podnetov je však v knihe príliš veľa. Sú priveľmi chaotické a rozmanité, čitateľ sa nemá o čo oprieť. Len čo sa zdá, že nastupuje súvislý príbeh, autor nás zavedie do úplne iného času, priestoru, do hlavy osoby celkom inej, ako by sa spočiatku zdalo. Je to ako by ste sa ocitli na opustenej sibírskej pláni a zrazu sa okolo vás vyrojilo veľkomesto. Podobne ako v knihe by ste nevedeli kam a čo skôr, kde sa práve nachádzate a čo sa okolo vás odohráva. Prečo Sibír? Tam sa totižto tento „ostern“ (ako pomyselný náprotivok westernu) odohráva. Pokojne by sa ale všetko mohlo pritrafiť aj vo vašom meste, pretože prostredie je tu iba kulisou nesúvisiacou s minipríbehmi. Stačilo by len more vymeniť za nejaké to jazero, odmyslieť si mamuty, ktoré sú aj tak na prvý i druhý pohľad zbytočné a dostanete príbehy, ktoré sa trocha podobajú na životné skúsenosti každého z nás. Čarovné príbehy o detstve s babičkou - šamankou, spolužiakmi, čo sa s Olgou nechceli hrať, lebo bola iná – dievča, alebo o pokojných popoludniach pri vode.

Ferko však podáva tieto snové príbehy veľmi zvláštne. Snaží sa navodiť priam magickú atmosféru, ale opisuje nadprirodzené javy ako úplne bežné, ničím sa nelíšiace od reálnych. Rozhodnúť, čo je skutočné a čo nie, je len na čitateľovi. Autor nám ponecháva len minimum indícií na odhalenie toho, čo sa naozaj v príbehu deje a čo je len výmyslom, dejom v hlave niektorého z hrdinov. Hrá sa so zaužívanými stereotypmi, ktoré sa snaží i búrať, polemizovať s nimi, alebo ich ironizovať, tiež manipuluje s príbehmi, ktoré pozná snáď každý (poviedky Ťahal mamut repku, Olga v Zelenom dome), a napokon využíva reálie z vlastného života, alebo teda zo života Joža Herka, už spomínaného hlavného hrdinu Ferkovho prvého románu. Tak sa stretneme napríklad s tatkom, ktorý sa veľmi nerád zúčastňuje rodinných osláv a úspešne im uniká, s plechovkami po farebných cukríkoch zvaných letná zmes, či so záľubou v zbieraní krabíc. Tieto „odkazy“ v texte sú často zapracované do deja len tak akoby mimochodom, niektoré z nich vyznievajú značne samoúčelne a čitateľovi neostáva nič iné, len si ich pridať do škatuľky „asi to tam bolo napísané s nejakým zámerom, ale možno aj nie“. Škatuľka musí byť po prečítaní knihy veľmi plná, pretože mnoho vecí ostáva nevysvetlených, nemajú súvis s ostatným dejom, reáliami, kontextom, je to len pár riadkov o niečom, čo o stranu ďalej i tak čitateľ zabudne a nič to v ňom nezanechá. Na druhej strane sa v texte nachádzajú pasáže, ktoré sa dajú označiť na strieborné toliare v kope železného šrotu. Niečo, čo udrie do očí spôsobom, akým je to napísané alebo myšlienka, ktorú skrýva toto kostrbaté písanie. Zriedkakedy je toliarom celá „poviedka“ (spomeňme napríklad pasáž Pálivé dotyky vzťahov). Vyhlásenia, ktoré donútia zamyslieť sa nad svetom, nad pomermi v ňom, alebo jednoducho prebudia a potešia to estetické v nás. Sú to momenty, kde sa autor snaží navodiť nejakú atmosféru, kde všetko napísané len smeruje k výslednej vete či pasáži, ktorá zhrnie to hlavné z poviedky alebo jej časti.

Niekedy je však veľmi ťažké sa na zriedkavé magické strieborné momenty sústrediť. V záplave gramatických chýb a preklepov sa mnohokrát strácajú. To by však nebol jediný problém. Druhým je celkový jazyk a spôsob písania. Autor využíva krátke vety, ktoré v tomto prípade pôsobia značne rušivo, neologizmy, netradičné slovné spojenia, ktoré by sa v iných textoch považovali za inovatívne svetlé momenty, tu však pôsobia ako päsť na oko, vytváranie pre vytváranie, bez hlbšieho zámeru a efektu. Mnohokrát po lyrickej pasáži príde slovná facka v podobe hovien, vagín alebo grcania.

V doslove Bohumila Stožického sa píše: „Myslím si, že túto knihu môžu jedným dychom prečítať iba dva druhy ľudí. Básnici a blázni. Hranica je krehká.“ Hoci básnikom a bláznom je v istom zmysle každý z nás, ťažko povedať, komu je kniha vlastne určená a koho zaujme natoľko, aby ju prečítal alebo nebodaj aj dočítal.

J. a. H.