HuSä

Ticho. Vtieralo sa do pokožky. Pozerala som sa ti do očí a ty si sa usmieval. Načiahol si ruku a chcel si sa ma dotknúť. Urobila som iba nebadateľný odmietavý pohyb a ty si ruku stiahol. Znovu si sa usmial a potom si mi vyplazil jazyk. Prehodila som si paplón cez hlavu a schúlila sa. Nechcelo sa mi rušiť to ticho. Iba dvaja ľudia, ktorým je spolu dobre dokážu takto mlčať, nekaziť pocit slovami, nechať doznievať práve prežité.
Počula som ako posteľ zastonala pod tvojou váhou, keď si vstal z postele. Šuchotal si a ničil si mi spánok, ktorý sa mi vnucoval. Šomral si a zhľadával oblečenie, ktoré sme v ošiali milovania porozhadzovali od kuchyne až do spálne. Nemohol si nájsť ponožku a mne to prišlo veľmi smiešne a chichotala som sa pod paplónom. Volal si ma, aby som vstala... bezostyšne si ma nazval sedmispáčom a so spevom tej detskej odrhovačky...ja som budík budíček, tralalalalalaaaa budiť je môj koníček...si varil kávu. Pozerala som do stropu a v kúte som videla obrovského pavúka spriadajúceho svoju sieť. Lenivo som vstala a zhľadávala po tvojom byte moje veci. Nemohla som nájsť nohavičky a v duchu som ťa obviňovala, že mi ich schoval. Opieral si sa o kuchynskú linku, nemal si tričko , nohy si mal prekrížené a vyzeral si naozaj spokojne.
- Nechaj tie srandičky a daj mi ich,- povedala som a potiahla som ťa za ucho. Iba si nahodil ten svoj úsmev a s ústami plnými cesnakovej pomazánky, ktorú si vyjedal lyžičkou z misky si mi vtlačil bozk.
- No veľmi smiešne,- povedala som podráždene. Rozhliadla som sa po tvojom byte. Nebola som tu prvý krát, ale nikdy nebol čas všimnúť si s akou precíznosťou ho máš zariadený. Na muža strohá jednoduchá, napriek tomu vkusná línia. Neprekvapilo ma to. Zrazu som zbadala svoje gaťky zavesené na medenom slnku, ktoré si tam mal opreté ako dekoráciu, ale v kombinácii s mojimi čiernymi nohavičkami to bolo k popukaniu smiešne. Pozerala som na teba, očividne si to videl už predtým. Obaja sme vybuchli v hlasný smiech.
Obliekla som sa a spoločne sme vyšli na balkón. Trochu si mi polial ruku horúcou kávou, opakom ruky si utieral to miesto a vtláčal naň bozky. Nevšímala som si tieto nežné gestá, zhľadávala som v kabelke cigarety.
- Musíme sa porozprávať,- bola som nervózna a nechcela som ti pozrieť do očí. Uľahčil si mi to. Tvoj nádych bol hlboký a výdychom si zo seba vychrlil..... – Nemusíme.- Vzal si moju tvár do dlaní, aby som ju neodvracala a bola prinútená pozrieť sa na teba.
- Urob, čo musíš. Vždy tu budem pre teba. Nikdy by som si neodpustil, že som ti bol prekážkou.-
Úľavou som sa rozplakala. Keď som dofňukala, podal si mi s úsmevom vreckovku. Odniesol si hrnčeky od kávy . Odprevadil si ma ku dverám. Objal si ma a ja som na pár sekúnd zaváhala, či chcem naozaj odísť. Jemne si ma potisol za dvere a šepotom povedal: - Choď, lebo ak tu zostaneš ešte pár minút, nedovolím ti už odísť. –

Spomienka sa vrátila v okamihu, keď som ťa uvidela v nákupnom centre. Bolo to päť rokov, čo sme sa nevideli. Zvláštne bolo, že som na teba celý ten čas nemyslela. Zašla som zámerne kúsok bližšie s istotou , že ma určite nespoznáš. Vtedy si volal a mával na niekoho menom Lea. Videla, som ako sa k tebe blíži a vzápätí túli krásna žena s dieťaťom v náručí. Rozprávali a smiali ste sa, dala ti letmý bozk a šla pokračovať v nákupoch. Cítila som sa ako špehúň, trápna trúba . Z regálu, kde boli vystavené knihy som vzala knihu Boh ochraňuje milencov, listovala som v nej.... zaujala ma myšlienka ...pôvod vecí je nekonečno ....... v tom mi to došlo. V momente, keď som sa rozhodla odísť bez toho, aby som na seba upozornila nešikovne som sa zapotácala a kniha mi vypadla z rúk, ale to si už stál pri mne a zachytil ma. Ako na povel sme sa obaja zohli zodvihnúť knihu z podlahy a mne pri tom spadli slnečné okuliare, ktoré som si nikdy vonku nedávala dolu. Tváril si sa ako by si uvidel ducha. Ale po pár sekundách sa ti rozhostil na tvári pokoj, schytil si ma do náručia a točil so mnou ako blázon, hlasno si sa smial a dával si mi desiatky otázok a ani si nečakal na odpoveď.
Pozhadzovali sme popri tom niekoľko ďalších kníh. Sledovala som s úžasom tvoju reakciu, čakala som čokoľvek, ale nie toto. Objímal si ma medveďou silou a hladil po vlasoch. Zrazu mi bolo celkom jedno, či nás uvidí tvoja manželka... Bolo jedno, že ľudia na nás pozerajú ako na dvoch šialencov. Usmieval si sa, už dávno sa nikto tak nepotešil že ma vidí. Len si mi vopchal do rúk vizitku, poupratoval knihy, zamával si mi a rozbehol si sa za dieťaťom, ktoré sa ti s obrovskou radosťou rútilo oproti....

Sedím tu už hodnú chvíľu, lebo nemôžem spať a v ruke žmolím tvoju vizitku. Viem kde ťa nájdem, mám tvoje tel. číslo, adresu do práce, e- mail aj webovú stránku tvojej firmy. Premýšľam, bolí to. Z myšlienok ma vytrhne zvoniaci mobil. Kto do pekla to o takomto čase môže byť? Spytujem sa v duchu. Nechám ho zazvoniť 10 x, a keď neprestane vyzváňať ani potom, zodvihnem .
- Počúvam,- otrávene poviem.
- Si nepoučiteľná, nechceš aby ťa nikto našiel a napriek tomu aj po rokoch si nezmeníš číslo.- karháš ma. Nedovolíš mi reagovať a pokračuješ.
- Chcem ťa vidieť, HNEĎ!!!- Nepremýšľam nad tým, do čoho sa rútime a len sa sucho spýtam: - Kde ťa vyzdvihnem?-

O pol hodinu sa už vášnivo milujeme na zadnom sedadle môjho auta. Nie je to sex, je to podelenie sa o seba s niekým, kto to opláca rovnakou mincou. Začína svitať a ty sa ma pobavene spýtaš, či mi je pohodlne. Venujem ti jeden z mojich pohľadov, ktorý ti naznačí, že si ma máš prestať doberať.
- Musíme sa porozprávať,- povieš a pozeráš mi pri tom až na dno duše. Neutekám tvojim pohľadom ani dotykom a iba vydýchnem.... – Nemusíme.....-
- Niečo pre teba mám,- sprisahanecky povieš a podávaš zabalený darček. Rozbalím ho a v rukách mám to povestné medené slnko. Rozosmejeme sa pri tej spomienke.

Takto sa to stalo, nepamätáš sa? Ako si mohol zabudnúť? Prečo si nevieš spomenúť? Prečo sa to muselo stať? Prečo si práve ty musel zaplatiť a takýmto spôsobom? Čo sa ti stalo, viem iba od tvojej ženy. Nechcela som myslieť na to ako ťa hŕstka výrastkov mláti len preto, že si im odmietol dať cigarety. Bol si na tom fyzicky dosť zle... nechcem na to myslieť.

Iba na mňa s úžasom pozeráš a potom povieš:
- Netuším o čom to tu rozprávate, nepoznám vás. Odíďte.- A tak odchádzam, na posteli ti nechávam naše slnko, neplačem, nemá to zmysel. Pred izbou čaká tvoja žena a s nádejou na mňa pozerá. Iba pokývam odmietavo hlavou a ona sa rozplače. Podíde ku mne, objímeme sa a mlčky si rozumieme. Snažím sa jej dodať odvahu, usmiala sa a utrela si slzy.
- Vkladala som do teba nádej, - povedala a chytila za ruku svojho syna a vošla do jeho izby. Predstavila som si, ako vysvetľuje mužovi v posteli, že je jeho žena a to chlapča jeho syn...plakala som.

O pol roka neskôr prišla poštou zásielka. Už podľa tvaru som vedela, že je v nej slnko. Spolu s ňou prišiel list s prosbou, nech nechám jej slnko už navždy na oblohe.