Mal som sen. Sen o živote.
Sen, v ktorom som bol šťastný a mal som pri sebe milované osoby.
Sen, v ktorom by som chcel žiť celú večnosť.
Sen, v ktorom by som bol šťastný... šťastný... len sen.
Bol som prebudený do iného sna.
Do zlého sna.
Bol som tu len s deťmi na pár dní a... teraz neviem kde ich mám.
Zmizli.
Ostal som tu sám a neviem, kam mám ísť. Všetko sa zmenilo.
Steny, nábytok, zvuky.. vlastne celé toto mesto sa zmenilo. V jednom okamžiku ma objal tento sen. Všetci sú preč, som tu sám.
Vždy, keď začujem ten zvuk, tak mám strach. Bojím sa toho, čo príde a čo som videl.. čo uvidím. Chcem sa zobudiť, ale nedá sa. Som tu uväznený a som tu sám. Hľadám svoje deti, ale... ja viem, že sa to nedá. Utekám za nimi, viem, že sú tu a vidím ich. Ale nedočiahnem na ne.
Pýtam sa sám seba, prečo som šiel na toto Bohom prekliate miesto.
Pýtam sa, prečo sa to stalo.
,,Kde ste?“ spýtal som sa sám seba sediac v malej izbe.
Izba bola bez nábytku a jej steny boli čisté. Len kameň.
Držal som v ruke ich fotku a malým lampášom som si svietil na ich usmiate tváre.
,,Čo ak ste umreli?“ pokračoval som s otázkami a dúfal, že mi niekto odpovie.
Nebodaj že by mi odpovedali moje deti samé. Žeby sa tu zrazu objavili, otvorili dvere a s úsmevom za mnou pribehli. Ďalší sen.
Schoval som si fotku do vrecka na starých ošúchaným rifliach a otvoril som dvere. Zasvietil som si pred seba.
Pomalým krokom som šiel po slabo osvetlenej chodbe dúfajúc, že už nikdy nebudem počuť ten zvuk.
Zhasol som lampáš a zasvietil svetlo na chodbe. Neónové lampy sa blikajúc jedna po druhej rozsvietili. Nik tu nebol, nič tu nebolo. Na každej strane boli dvere, veľa dverí.
Okrem jedných na všetkých boli popribíjané dosky.
Povzdychol som si a pokračoval až na koniec chodby. Otvoril som ich.
Ocitol som sa vo veľkej hale. Bola obrovská. V strede tiekla voda vo fontáne, ktorá bola vlastne socha. Súsošie piatich nahých žien, ktorým po tele stekala studená voda.
,,Oci!“ zakričal niekto.
Rozbehol som sa za hlasom...
|