Pozor, mnoho spoilerov v tomto poste.
Docital som tuto monumentalnu sagu, vsetkych 4 x 2 diely (3200 stran?) a sudim, ze Martin to nedopise, lebo umrie a potom mu ktosi pojde vymazané na hrob.
V cestine samozrejme.
S prapodivnym prekladom, ale to riesit nebudem.
-------------
Medzi pozitiva urcite ratam to, ze Martin urobil podla mna nevedomky moderny televizny serial v knihe. Uveritelne postavy, postavy, s ktorymi sa da stotoznit, rozumne postavy a postavy, ktorych psychologia nespociva v tom, ze idem, zabijem draka / macku / lykantropa / nemrtveho / zubra, zhrabnem prachy a vydam sa v ustrety dalsiemu dielu. Tato vec, nebyt obrovskeho rozsahu, by podla mna mohlo byt fantasy aj pre ludi, ktorych fantasy neinteresuje, pretoze chvalabohu viac nez fantasy je to "viac nez alternativna historia". Toto nech natoci HBO ako serial a bude mier a laska a konecne pouzitelne fantasy, ktore nie je na urovni rozpravok a mytov. (Vsimnite si, ako Battlestar Galactica pritiahol aj ludi, ktori sci-fi pohrdali.)
Pozitivna vec je, ze je to blizke realite. Down to earth. A to je to, co mam rad. S tym suvisi to, ze sa tu nerozlisuje dobro a zlo. V realite je dobro a zlo vec, ktora je mimo uvah. Da sa mozno rozlisovat moralne a nemoralne vzhladom na okolnosti, ale niekedy ani to nie je jednoznacne. Je Jamie naozaj taka svina ako Robert? Netrufam si povedat.
K negativam by som zaradil monumentalnost. Ako vyssie vravim, podla mna to Martin nedopise. Cim pripravi hordu priaznivcov o zaver a teda zmysel celeho toho v konecnom dosledku vyvanie. Monumentalnost je taka, ze knihy v podstate cely cas dupu rovnakym tempom pomalej korytnacky. Tak ako v realite (zhrnte si svoj zivotny pribeh
), ani tu nevidim nejaky dramaticky dejovy obluk. Korytnacka si ide svojim tempom. Ci v prvej knihe, ci v druhej knihe atd. Ak Eca kritizovali, ze prvych 100 stran Mena ruze je nudnych a rozbehne sa to az potom (a Eco citatelov odpalil tym, ze kto to nevie preluskat, nie je idealny citatel pre knihu), tak tuto je tempo take, ze bud si clovek zvykne na to tempo, alebo si nezvykne nikdy. Lebo tempo je konstantne.
Napatie je udrziavane takmer vyznacne cliffhangermi na konci kapitol. Co bolo pre mna zvlastne bolo to, ze cliffhanger vyrobi napatie, lenze jeho riesenie sa casom strati niekde v texte resp. je zavalene dalsimi a dalsimi a dalsimi cliffhangermi a casom uz som zabudol, ze to, co znelo ako drama, je s odstupom casu ako nevyznamna vec (riesenie toho, kto zhodil Brana z veze, sa mi zjavilo len mimochodom). Akonahle cliffhangery nie su (to sa deje v neskorsich knihach), tempo upadava a trochu to ustava v monotonnosti. Rovnako je negativom to, ze postav je az prilis vela a linii tiez a opat mam obavy o ich uzatvorenie.
Konkretne stvrty diel napisany po dlhej pauze mi prisiel ako kompletny restart a prva cast stvrtej knihy mi prisla najzbytocnejsia (az som sa obaval o
preskocenie zraloka) a doteraz neviem, ze aky mala zmysel). Rovnako dejove linie postav su tak trochu nevyvazene. Ako ktosi spominal, mam neodbytny pocit, ze Danaerys, ktora dve knihy sedi kdesi v meste naozaj pride na konci posledneho dielu aj s drakmi, vymlati vsetkych pocas jednej kapitoly, vlastnorucne zabije Cersei a vyda sa za Jona. Mozno mal autor predsa len zvolit menej postav a osekat to. (V sume: stale sa potvrdzuje, ze nie je umenim napisat vela, ale malo.)
Pozoruhodne mi inak pride vykopavanie postav. Niekolko prvych krat je to sokujuce, ked postava umrie a este viac, ked sa zjavi. Lenze ked sa zacnu zjavovat ako na beziacom pase, tak mi smrt nepride az taka dramaticka, lebo v kutiku mam pocit, ze casom sa zjavi znovu. (Kedy sa vrati Eddard?).
Ktosi sa pytal na oblubene postavy:
* Tyrion urcite, myslim, ze to je novy archetyp postavy
Vidiet, ze autor sa na tom vyzival, sarkazmus je super a to, ako bojuje so vsetkymi je zaujimave.
* Jaime: v podstate cely cas bojuje s tym, ze kedysi za kritickych okolnosti spravil to, co mal a teraz sa to za nim tiahne.
* Catelyn: chudinka Catelyn je matka, ktorej sa vsetko (a nie len vlastne telo...) rozpadava pod rukami
* Stannis vs Renly. Renly je sice na scene kratko, ale jeho personalita stoji za to (na jeho ovocnom vystupe som sa nasmial, lenze on len podciarkol to, aky vztah ma s bratom). Rovnako Stannis, ktory je zatrpknuty az privelmi, ale vidiet, ze je traumatizovany a ze to prehana.
Mam pocit, ze zeny sa mu az tak nepodarili ako muzi. Brienne je dobre postavena postava, z ktorej sa dalo vytrieskat za pat kil traum, ale chudinka je redukovana na to, ze pobehuje po mape a pred ocami ma "musim zachranit Sansu". Danaerys vyrastla z decka na zenu za tri kapitoly, kde zazila kompletny zivot normalneho clovka, ale uz teraz nema velke traumy a ako som spominal vyssie, zjavne si len posedi, kym dorastu draci.
Sansa je v dorastani mozno realistickejsia, akurat, ze okolnosti sa okolo nej valia zbesilym tempom a ona velmi nema k tomu co povedat. A Cersei mi pride ako kombinacia vsetkych kralovien zo Shakespeara (paradoxne si ju predstavujem ovela starsiu): teda Hamletovu Gertrudu (kde nie je jasne, ci nieco robila zamerne alebo ju tahali okolnosti alebo je to smilna mrcha) a Lady Macbeth (ktora "vie" co chce kral, nakoniec ho do toho dokope a nakoniec zisti, ze co z toho vypadne). Co vypadne z Arye, mi jasne nie je.
---------------
V sume: keby to presekal na polovicny rozsah, vyhodil postavy a dal zaruku, ze to dopise, urcite by som to povazoval za jedno z naj fantasy diel (a mozno aj globalne), co som kedy videl. Originalnych prvkov je tam milion a poucnych veci tiez, dokonca si trufam povedat, ze to bude kniha, ku ktorej sa budu primeriavat na nasej scene mnohe ine.