Faron
Priviazali ma o kamenný menhir zasvätený nejakému svetlému bohu. Je skoro pravé poludnie a slnko mi neúnavne praží do tváre. Možno trochu moc pripieklo aj hlavy tých prihlúplych vidiečanov. Zhŕkli sa okolo mňa, hádžu do mňa kamene, kričia na mňa "démon" a "netvor", ale ešte vždy sa neodvážili priblížiť úplne. Teda, ženy a deti nie - muži mi už uštedrili pár rán do tváre a brucha. Sprostí sedliaci! Chcú ma upáliť. Obviňujú ma, že som prízrak vraždiaci mladé dievčatá (asi najlepšie panny), aby som ich obetoval Dachmodeelovi, temnému bohu bojovníkov, sľubujúcemu vládu nad svetom. Viem o tých vraždách... Zatváram oči a snažím sa spomenúť si, koľko sa ich tu v poslednej dobe udialo. Snáď štyri. Tou ich zaostalou dedinou pohŕdam a chcel som ňou len prejsť... Strávil som tam viac času ako som mal a chcel, za tú dobu si už snáď o mne mohli vytvoriť lepšiu mienku... Ale áno, som bojovník - nájomný žoldnier, a preto musím zomrieť. Je začiatok jesene, takže si zo mňa spravia vcelku hrejivý táborák. Už mi k nohám (tiež zviazaným) skladajú nejaké suché drevo. Snáď vydržím hladné plamene oblizujúce moju kožu a hryzúce až do mäsa a zomriem ako muž, bez plaču, prosieb a výkrikov bolesti...
Zrazu okolo počujem chaos a teraz nemyslím kliatby a urážky. Otváram oči. Pri zhromaždisku sa na koňoch týčia dvaja jazdci, ona a on. Sú bohato oblečení, majú nádherné kone, vyzerajú noblesne a vyvolávajú rešpekt. Ona je nádherná. Sedí na bielom koni v bledomodrých šatách, cez plecia má zopnutú kožušinu z vlka. Má bledú pokožku, mäkké pery ako lupienky ruže. Oči nebesky modré. Vlasy jej splývajú vo svetlých kaskádach na plecia. Na bledej ruke s dlhými štíhlymi prstami svieti nádherný strieborný prsteň s dúhovým opálom. Vyzerá étericky a krehko, ako princezná elfov.
On je muž, pred ktorým mám aj ja rešpekt. Týči sa na svojom bojovom čiernom koni ako hrdina dávnych legiend. Je vysoký, má široké plecia a ja viem, že krúžková zbroj z čiernej ocele zakrýva pružné povrazce pevných svalov. Jeho šarlátový plášť vanie v miernom vetre. Vlasy má tmavé, siahajú mu po plecia a pôsobia neupravene. Z opálenej, vetrom ošľahanej tváre nás pozorujú jeho tmavé rozhodné oči. Je to pozoruhodná dvojica: ona a on.
Vznešeným tónom prehovára k sedliakom. Vravia mu čo sa tu deje. Rozumie, kývne hlavou a hovorí niečo dievčaťu. On chce odísť a nechať ich aby vykonali to, čo vykonať treba - podľa nich. Ona mu jemne položí ruku na predlaktie a niečo mu hovorí, veľmi ticho. Nepočujem a myslím, že ani tí, čo stoja pri nich nepočujú, čo hovorí. Snáď počujú jej hlas, zrejme ľahký a zvonivý ako vánok. Bojovník zoskakuje z koňa. Hovorí dedinčanom, že im nedovolí upáliť ma a pustí ma, ak mu na to dám dôvod a poviem mu svoju pravdu. Dedinčania protestujú, ale stačilo pár tých sebavedomých vodcovských pohľadov jeho tmavých očí, ruka na rukoväti jeho meča a protesty utíchli. Kráča ku mne. Prepaľuje ma tými temnými očami, akoby zo mňa chcel vyčítať odpoveď sám. To bude ťažké... Narazil na rovnocenného súpera. Rád by som si s ním niekedy v boji zmeral sily - porážka niekoho ako je on by ma uspokojila. Pri pohľade na neho sa mi nepodlamujú kolená, neuhýbam pohľadom, sám dobre vidí, že som mu rovnocenný a zaslúžim si preto rešpekt. Vyzerá, že je mladší ako ja, okolo 28 rokov, ale je rovnako zocelený ohňom mnohých bojov. Pýta sa, kto som a čo sa tu deje. Hovorím, že sa volám Faron a že som len žoldnier hľadajúci prácu - dedinčania ma krivo obvinili a preto ma chcú upáliť. Chvíľu premýšľa a pozerá sa do tvárí tých úbožiakov. Hovorím mu, aby ma prepustil. Zrak mu padol na krásku, ktorá s ním prišla. Kývla hlavou a usmiala sa na neho - v jej očiach je toľko súcitu a nádeje. Vytiahol dýku a prerezal mi putá. Dedinčania sa chystajú zabiť nás oboch, aj keď ja aj on vieme, že nemajú najmenšiu šancu. Tasí meč a mne podáva dýku. Chystáme sa zaútočiť prví.
Čosi nás zastavilo, aj dedinčania razom skrotli. Je to jej hlas. Modlí sa k bohyni vody. Tú uznávajú aj títo dedinčania - je to patrónka ich zavšivenej dediny. Skladajú zbrane. Nechajú nás prejsť a odísť. Jej hlas ich upokojil a presvedčil. Je úžasná... On nasadá na svojho koňa. Hovorím, že pre všetkých troch bude bezpečnejšie ak pôjdem s nimi. On iba pokrčí plecami, ona mi ďakuje. Kráčam pešo vedľa jej koňa, páči sa mi... A konečne som zase voľný, môžem si prehrabať svoju plavú hrivu a už sa teším ako sa dostanem k nejakému potoku a opláchnem si tvár ľadovo studenou vodou... Pýtam sa jej, kto sú. Než stihne odpovedať, odpovie mi on. Tvrdí, že sú súrodenci a cestujú niekam k moru. Z jeho tmavých očí neviem vyčítať viac, viem že tam niečo nesedí, ale nemá zmysel sa ho pýtať ďalej. Podľa úsmevu, ktorý šibalsky preletel jej tvárou viem, že niekde zaklamal. Pýtam sa na mená - ona sa volá Kyra, on je Venar. Ona pôsobí veľmi uvoľnene, šťastne a pozerá na Venara tak, ako sa na bratov obvykle nepozerá. On je zadumaný a ostražitý ako muž na úteku.
Vchádzame do blízkeho listnatého lesa. Všimol si, že jej držím vôdzku a prepálil mi ruku pohľadom.... no potom zrazu spozornel ešte viac. Hovorí, že pôjde napred. Chce aby sme ho počkali na čistinke, ktorou práve prechádzame. Nemám námietky. Neviem, o čo ide, ale zostať sám s Kyrou mi celkom vyhovuje. Venar zoskočí zo svojho ušľachtilého koňa, berie si svoju kušu a chystá sa zmiznúť v kroví. Predtým jej venuje dlhý pohľad. Ju zrejme upokojil, ale mne ukázal jeho obavy.
Konečne zmizol a som s Kyrou sám. Zoskočila z koňa a ide ku mne. Všimla si, že ma tí dedinčania mlátili. Sú to iba škrabance a podliatiny, hovorím, že sa s tým nemusí trápiť. Hľadá na čistinke nejaké bylinky, nedá si povedať. Je to tá pravá čistá žena... Nejaké odtrhla a nadrvila v prstoch, prikladá mi ich na škrabance a podliatiny. Venar je už asi dosť ďaleko. Chytám jej ruku a pobozkám jej ju. Červená sa a hovorí, že to nemám robiť. V očiach jej vidím zmes strachu a prekvapenia. Pobozkám ju na jej jemnučké pery. Odstrčila ma. Tie ostatné to neurobili. Tie by mi dovolili omnoho viac a ja by som si viac vzal, keby mi to dovolil Dachmodeel. Dachmodeel chce čistotu a ja mu ju dávam. A za Kyru snáď konečne dostanem to, čo mi sľúbil. Schmatol som ju za ruku a vyťahujem dýku. Kričí a myká sa. Je tak krásne vydesená a prekvapená. Chcem bodnúť. Bodám...
Ale moja rana nedopadla... Srdce mi prerazil šíp. Tak predsa to nebol jej brat. Urobil dobre, že mi neveril... Posledný pohľad. ktorý mi na tejto zemi patrí, je pohľad na ňu. Keby mi to vyšlo, Dachmodeel by ma iste odmenil...
Partneri
