Na počiatku mágie
Príbeh sa začal práve v dobe, keď zaniklo Kráľovstvo. Kráľ Conteris III. po dobytí všetkých okrajových častí Maen vyhlásil „Večný mier.“ Nato dal roztaviť svoje kráľovské insígnie, vyrobil nové a nazval sa Imperátorom – a začala sa éra Impéria.
Mestečko Swenlane vôbec nepatrilo k tým dôležitejším. Vcelku malé zoskupenie domov a hospodárstiev sa hrdilo meštianstvom len vďaka polohe na kedysi obchodom pulzujúcej dopravnej tepne. Lenže toho času už bolo jasne vidieť, že Swenlane má svoj zlatý vek dávno za sebou. Po tom, ako boli zatvorené posledné medené bane v okolí a obyvatelia museli prejsť na agrárny spôsob obživy, prestali po hradskej hrkotať aj tie posledné vozy naložené zlatom a zo Swenlanu sa stala úplne obyčajná dedina.
V to ráno sa Artwan zobudil celkom skoro na akýsi neurčitý, stiesnený pocit strachu. Preľakol sa, keď rozlepil viečka – nad ním sa skláňal démon s veľkými horiacimi očami. Snažil sa ho striasť, ale démon mu pevne sedel na hrudi, takže sa nemohol ani pohnúť. Keď prešiel prvotný šok, uvedomil si, že démon je len otrhaný, bradatý pútnik v cestovnom plášti s veľkými hnedými očami plnými červených žiliek.
Rafael sa zaškeril.
„Vstávaj, priateľ môj.“
„My sme priatelia?“ odvrkol Artwan rozmrzene. „Čo tu chceš?“
„Pracovná cesta, povedal by som,“ jeho úsmev trochu zvážnel. „Máš niečo na raňajky?“
„Keď ma necháš vstať, tak asi hej,“ zavrčal Artwan.
Kým raňajkovali, nepovedali ani slovo. Až keď sa Rafael pohodlne oprel na stoličke, Artwan sa naňho skúmavo zahľadel.
„Pracovná cesta, vravíš?“ spýtal sa o poznanie kľudnejším hlasom.
„Niečo také,“ pritakal Rafael. „Chcem ťa opäť nahovoriť na spoluprácu.“
Artwan sa zamračil. Bolo to už dávno, čo „spolupracovali“, no neboli to práve tie najšťastnejšie chvíle jeho života. Študovali spolu veci okolo seba, skúmali podstatu živej a neživej hmoty a snažili sa dôjsť na zloženie látok. Niekto by to nazval filozofiou, niekto alchýmiou. Faktom však zostalo, že ich „spolupráca“ sa často zvrtla na prílišné baženie po uznaní z jednej, či druhej strany. Preto to Artwan zabalil a šiel si svojou cestou, do iného a poriadne vzdialeného mesta.
„Prečo by som mal?“ ozval sa, opäť zamračený.
„Nemrač sa tak. Som si istý, že keď ti veci objasním, pôjdeš do toho.“
„Vážne pochybujem. Ale hovor.“ Na chvíľku sa zamyslel. „Nie. Najprv mi povedz, ako si sa dostal dnu. Včera som zatiahol závoru.“
Uškrnul sa. „Aj to ti objasním. Ale pekne po poriadku.“
A začal rozprávať. O tom, čo sa dialo po Artwanovom odchode. Ako Rafael nadviazal na ich spoločnú robotu a pokračoval v štúdiu na vlastnú päsť.
Spoločne vypracovali teóriu, na základe ktorej sa všetka živá aj neživá hmota vo svete skladá z miniatúrnych častíc. Tieto častice nazvali midgeóny a predpokladali, že už menšie častice neexistujú. Ich štúdie boli v plnom prúde, a možno by prišli na mnoho ďalších zaujímavých teórií, avšak vtedy Artwan odišiel.
Rafael sa nedal len tak ľahko odradiť. Skúmal vzťahy medzi týmito časticami. Snažil sa zistiť, čo drží midgeóny pohromade. Premýšľal nad týmito silami, a samozrejme aj nad ich využitím, takisto ako aj nad využitím celej teórie.
„A došiel som k veľmi zaujímavým myšlienkam,“ zahlásil triumfálne.
„Napríklad?“ Artwan bol o poznanie zvedavejší.
„No...premýšľaj. Čo myslíš, aké veľké tieto sily pravdepodobne sú?“
„Hmm...zrejme poriadne veľké. Midgeóny sa od seba tak ľahko oddeliť nedajú. Inak by sme sa už rozpadli,“ uvažoval Artwan.
„Presne tak. Uvažuj ďalej: dali by sa tieto sily nejako ovládať?“
„Eh...asi ťažko.“
„A čo ak áno?“
„Načo by to bolo dobré?“
Rafaelovi sa zaleskli oči. „Počul si už niekedy o mágii?“ spýtal sa tajomne.
Artwan bol sprvu zmätený. Robí si žarty? „No... ak myslíš kúzla a čary z rozprávok a legiend, tak o tom som už počul,“ uškrnul sa. „Ale to sú báchorky. Snáď by si tomu neveril?“
„To nie je otázka viery... skôr možností.“ Odmlčal sa. „Predstav si,“ pokračoval, „čo všetko by si mohol robiť, keby sa ti podarilo ovládať sily držiace tvoje telo pohromade.“
„Čo také? Plánovane sa rozložiť?“
Rafael sa pousmial. „Aj to. Ale sila... sila má nejakú veľkosť a nejaký smer, že?“
„Áno. Učenci študujúci čísla a fyziku to nazývajú vektorovou veličinou.“
„Možno to ani nie je celkom presne sila... možno je to skôr akási energia, ktorá drží midgeóny pohromade, nie?“
„Možno. A čo s tým?“ Artwan začínal byť netrpezlivý.
„Čo keby si mohol túto energiu usmerniť? Premiestniť? Hýbať s ňou?“
„Hmm.. .to by sa dali robiť divy,“ usmial sa Artwan.
„Áno, dali... a teraz ti poviem, že sa to dá,“ vyhlásil víťazne.
„A ako?“ znela Artwanova pokojná odpoveď. Síce nevedel prečo, ale rozrušenie a vytrženie iných ho vždy privádzalo do skoro až ľadového kľudu.
„Pomocou mysle,“ znela prostá odpoveď vyrovnaných očí, ako keby to bola bežná vec.
„A to konkrétne ako?“
Nuž a to bolo náplňou ďalšej Rafaelovej teórie. Predpokladá, že riadiace centrum človeka je buď mozog, alebo duša. Alebo sa duša nachádza v mozgu. Každopádne, myseľ sa nachádza práve v tomto centre. Toto centrum riadi telo, jeho pohyby, funkcie, a to častokrát až s ohromujúcou rýchlosťou. Ako je to možné? Podľa Rafaelovej teórie, riadiace centrum používa na riadenie tela tú istú, alebo aspoň veľmi podobnú silu, aká drží pohromade midgeóny.
„Takže,“ vysvetľoval Rafael, „Pomocou mysle vyšleš nejakú energiu, ktorá povie tvojim midgeónom, aby uvoľnili časť tej svojej, tej, ktorá ich drží pohromade.“
„Prečo by mali poslúchnuť?“
„To neviem naisto. Ale veď je to tvoje telo, tvoje midgeóny, nie? Tak sa ti to snáď môže podariť. Okrem toho, ty ich nežiadaš o úplné rozdelenie, len o časť ich energie.“
„No dobre, teoreticky to pôjde. Čo ďalej?“
„Teda prinútiš midgeóny, aby uvoľnili nejakú energiu, a tú potom prinútiš, aby uvoľnila energiu z ďalších midgeónov, a tak ďalej...je to reťazové,“ Rafael gestikuloval.
„Aha. A potom, predpokladám, budeš môcť túto uvoľnenú energiu ovládať pomocou psychickej energie, že?“
„Hmm... v podstate... aj hej... je to zložité, no. Ide o ovládanie energie pomocou inej energie.“ Rafael chvíľu zbieral myšlienky. „Celé je to založené na prenose energie pomocou inej energie.“
„Uhm,“ zamyslel sa Artwan. „No,“ vydýchol po chvíli, „teória je to pekná. A teraz prax? Funguje to?“ usmial sa.
„Samozrejme. Inak by som za tebou neprišiel.“
V Artwanovi sa sformulovala jediná bleskurýchla myšlienka: „Dokáž to.“
Rafael sa uškrnul. „Jeden dôkaz už vlastne máš... dostal som sa dnu. Odstrčil som závoru z druhej strany,“ významne sa na Artwana zahľadel. „Ale keďže viem, že si skeptik.... tu máš dôkaz očividný.“
Prešiel k najbližšej sviečke, zľahka sa dotkol knôtu, a ten okamžite vzbĺkol. „Ešte jeden?“
„Uhm. Tamto vyzeralo ako trik,“ odtušil Artwan, fascinovaný.
Rafael sa posunul naspäť ku stolu. Priložil ruku ku prázdnemu džbánu – a džbán sa posunul po stole smerom od jeho ruky. „Chce to len tréning,“ žmurkol. „Ak máš záujem... ponúkam ti spoluprácu.“
Samozrejme, Artwan súhlasil.
A tak sa dali do práce. V podstate išlo o jedno veľké myšlienkové cvičenie. Artwan sa musel sústrediť, nenechať sa rozptyľovať, skoro až nemyslieť. Jediné jeho myšlienky boli zamerané na midgeóny, ich spojenie...
Lenže spočiatku to bolo aj tak skoro nemožné. Bolo ťažké myslieť na niečo, čo možno v skutočnosti vôbec neexistovalo – midgeóny boli len teóriou. Keď sa zmieril s myšlienkou, že bude vlastné častice žiadať skoro až o rozdelenie, začalo sa mu trochu dariť. Ak sa sústredil, začal v sebe cítiť akési teplo... snáď energiu.
Rafael mu vysvetlil, že uvoľnením energie, držiacej midgeóny pohromade, nič nestratí; že táto sila sa postupne obnovuje. „Predpokladám, že sa obnova deje v spánku a pomocou živín, čo dostávaš do tela jedením. Takže maximálne budeš musieť na kúzlenie trochu viac jesť.“
Po dvoch týždňoch usilovného tréningu sa už bol Artwan schopný sústrediť natoľko, že mohol energiu preniesť do končekov prstov. Dokázal ju tam natoľko koncentrovať, až mu temer zvnútra horeli prsty.
Potom sa musel naučiť, ako preniesť túto energiu von. Ukázalo sa, že Rafael nie je až taký zbehlý, ako to sprvu vyzeralo. Až na pár jednoduchých kúziel toho veľa nestihol nacvičiť. Takže v tejto fáze už v štúdiu pokračovali spolu. Po troch týždňoch od začiatku učenia už bol Artwan schopný istú časť energie dostať von z tela pomocou inej časti energie. Zatiaľ však drvivú väčšinu energie spotreboval len na prenos malého množstva. To nebolo veľmi efektívne.
Po mesiaci už bol schopný zapáliť sviečku bez dotyku. Preniesol svoju energiu na knôt a touto energiou ho zohrial, až sa zapálil. Stačilo len skoncentrovať dostatočné množstvo energie v knôte. Ale aj tento jednoduchý čin ho celkom vyčerpal. Rafael medzitým tiež veľa cvičil; stále zväčšoval vzdialenosť medzi rukou a knôtom, a znižoval množstvo potrebnej energie.
Tréning, tréning, tréning. Po niekoľkých mesiacoch už boli obaja schopní robiť divy – zapaľovať predmety na diaľku, alebo ich rozkladať – rozbíjali midgeóny držiace pohromade určitý objekt. Na rozbitie midgeónov samozrejme museli vynaložiť energiu väčšiu, než bola energia držiaca dotyčné midgeóny pohromade.
A tak zistili, že s ich mágiou sa dá aj zabíjať.
Stačilo „rozbiť“ srdce nepriateľa. Síce pre mága dosť vyčerpávajúce, ale stále celkom efektívne.
Nakoniec im už Artwanov dom nestačil. Potrebovali reálne situácie, stres, zmätok a zhon, aby sa ho naučili zvládať.
„Dnes pôjdeme do lesa,“ riekol jedno ráno Rafael. „Počul som, že sa vám tu v okolí Swenlanu rozmnožili elfovia. Dobrý cieľ na tréning,“ žmurkol.
„Čože? Elfovia? Ale to sú...živé bytosti!“ namietal Artwan
„Sú to obyčajné zvieratá, ako opice či psy. Silne pochybujem o ich inteligencii,“ odbavil ho Rafael mávnutím ruky. „Kde inde nájdeš lepší cieľ?“
Aj keď sa to Artwanovi spočiatku priečilo, musel s ním v duchu súhlasiť. Toto bude naozaj reálna situácia. Tak či onak, lovci tých elfov skôr či neskôr pôjdu pozabíjať. Ľudia sa ich boja.
Takže vyrazili do lesa. Nemuseli zájsť až tak hlboko; už po chvíli chôdze narazili na nefalšované znaky elfov – rozškriabaná kôra stromov, odpadky po ich strave či snáď opustené „hniezda“. Keď prešli okolo tretieho hniezda, jedného elfa zbadali na mýtinke.
Elf bol nízkeho vzrastu, tak ako všetci jeho druhu. Čelom by dosiahol možno po brucho dospelého človeka. Zelená pokožka, čierne strapaté vlasy, často vycerené zúbky, dlhé prsty s nechtami – lesný škriatok.
„Psst!“ sykol Rafael. „Nezačuje nás, keď budeme potichu. Nie sú až tak opatrní. Tohto nechaj mne,“ oči mu svietili vzrušením.
„Keď už útočíš odzadu, aspoň ho zabi bezbolestne,“ hlesol Artwan na hranici počutelnosti.
Rafael sa pomaly plížil k elfovi, zjavne zaujatému nejakou pochybnou stravou. Keď sa priblížil na také dva metre, zdvihol obidve ruky, zavrel oči a na tvári sa mu zračilo sústredenie. Dokonca si pre seba niečo mumlal, až to prišlo Artwanovi smiešne – naozaj ako z rozprávok. Lenže v rozprávkach bývajú čarodejníci zväčša zlí, pomyslel si trpko.
Artwan čakal, že sa elf zrúti na zem. Namiesto toho sa z neho najprv začalo dymiť. Elf vyskočil, vzápätí vzbĺkol a vydal príšerný rev. Nakoniec sa predsa len zvalil na zem, ale ešte hodnú chvíľu sa zmietal v plameňoch. Artwana striaslo.
„Šibe ti úplne?! Vravel som ti, aby to bolo bezbolestne!“ skríkol na Rafaela.
Rafael vyzeral vyčerpane, ale spokojne. „Potreboval som to vyskúšať. Keby sa len tak zvnútra rozpadol, kde by sme mali istotu, že to fungovalo? Museli by sme ho pitvať,“ vravel ľahostajne. „Okrem toho, ten krik nám privolá ďalších.“
Sotva dohovoril, už bol na mýtine pohyb. Elfovia boli traja. Artwanovi sa roztriasli nohy a nebol schopný pohybu. Predsa len, stáť tvárou v tvár rozzúrenému elfovi...toľko nepekných príbehov o nich koluje...
Rafael s ním trhol. Hlas sa mu triasol. „Hej, prebuď sa! Ber si toho v strede, ja zložím toho naľavo,“ a už opäť dvíhal ruky.
Artwan sa zhlboka nadýchol. Elf mieril priamou cestou k nemu, takže mohol zavrieť oči. Skúšal si vyprázdniť myseľ a začať myslieť na midgeóny. Napriek strachu a rozrušeniu sa mu to darilo – mesiace cviku spravili svoje. Predstavoval si energiu...presúval ju do končekov prstov...a ďalej, von, určeným smerom...predstavil si elfovo srdce, predpokladajúc, že vyzerá ako to ľudské – kedysi ho videl v jednej zakázanej knihe o stavbe tela...energia narážajúca na jeho midgeóny... . Naokolo bol hluk, niekto strašne škrečal. Pocítil blízky pohyb a dych elfa na svojej koži...a potom žuchnutie. Ruky mu rýchle schladli a bezvládne klesli k telu. Dosť ho to vyčerpalo.
Otvoril oči. Tesne pre ním ležal elf, prázdne oči vyvrátené nahor, z úst tenká stužka krvi. Rafaelov elf ležal neďaleko, priškvarený o strom. Ten tretí chvíľu neveriacky pozeral, potom sa tryskom otočil a vrazil do stromu.
Rafael k nemu podišiel a dlhou dýkou mu podrezal hrdlo. „Som príliš unavený,“ zdôvodnil skôr sám pre seba.
Vyčerpane sa dovliekli domov.
Teraz im už bolo jasné, že to má budúcnosť. Rafael navrhoval založiť cech a naverbovať vhodných ľudí z okolia. „Mohli by sme robiť všeličo. Prijímať rôzne netradičné zákazky, robiť ľuďom službičky, ktoré vyžadujú mágiu,“ horlivo Artwanovi vykladal svoj plán. „Taktiež by každý z nás mohol študovať iný druh použitia sily – a nemuseli by sme sa všetci učiť všetko.“
Artwanovi sa to páčilo. Trochu poupratoval a popremiestňoval zariadenie domu, a tiež vyprázdnil pivnicu, čím spravil zo svojho domu dom cechový. U starostu sa „zaregistrovali“, či skôr získali cechovú licenciu, a potom sa stačilo „prerieknuť“ v tých správnych hostincoch – niežeby ich bolo vo Swenlane veľa.
Rozbehli teda svoju činnosť. Nemuseli čakať dlho. Záujemcov bolo dosť, takže museli vyberať – ľudia si pod mágiou predstavovali všeličo. Väčšina z nich čakala hlavne vražedné kúzla, zázračné liečenie a premieňanie kovu na zlato. Nakoniec ich zostalo sotva osem.
Rafael s Artwanom napísali pre lepšie pochopenie príručku, objasňujúcu základy. Hneď potom sa pustili do výcviku svojich žiakov. Nebolo to ľahké, ale ani také ťažké, ako predpokladali. Budúci mágovia spávali v spoločnej miestnosti, najväčšej v Artwanovom dome. Na domáce práce si najali slúžku – varenie, zaobstarávanie potravín, či pranie mali zabezpečené, zatiaľ čo oni sa plne venovali štúdiu a tréningu.
Po niekoľkých mesiacoch tvrdého výcviku bol cech schopný reálne fungovať. Rozvešali reklamy na otrhaných kusoch papiera, hlavne po obchodoch a hostincoch. Ponúkali svoje magické služby. A ľudia prišli. Chceli vidieť, čo je to za podfuk. Až keď svoje umenie predniesli verejne na námestí, ľudia uverili.
Veľmajster cechu bol Rafael, keďže Artwan nikdy nebol na administratívne veci. Titulom bol hneď pod Rafaelom, ale v skutočnosti boli na rovnakej úrovni. Rafael mu nikdy nerozkazoval.
Pohrnuli sa aj prvé zákazky. Stále bola viac než polovica z nich nezmyselná, aj keď v plagátoch mágovia upozorňovali, že zlato nevyrábajú a susedov tiež na žaby nepremieňajú. Zatiaľ, ako nezabudli dodať.
Takže najprv robili len banálne veci. Zabíjali krysy na nedostupných miestach. Skladali mačky zo striech, tak, že si ich pritiahli energiou. Občas dokonca aj oberali ovocie. Nikoho to príliš nebavilo, ale ako tréning to bolo viac než dostačujúce. Neskôr konečne prišli aj väčšie veci. Volali ich, keď sa stali nešťastia. Dokázali hasiť požiare – na základe Artwanovej teórie, že teplo je spôsobené tým, že sa o seba trú midgeóny, sa pokúšali midgeóny znehybniť. A ono to fungovalo. Vyťahovali ľudí z rieky, alebo deti, ktoré spadli do starých baníckych šácht.
A samozrejme, ďalej sa zdokonaľovali závratnou rýchlosťou. Objavili nové tréningové miesta – napríklad už spomínané bane, kde skúšali prebúravať steny; na to bolo samozrejme potrebné obrovské množstvo energie. Svoje poznatky si vymieňali raz do mesiaca v cechovom dome a každý sa mohol naučiť čokoľvek ho zaujímalo od hociktorého iného mága.
Chýry o nich sa pomaly šírili aj v okolitých mestách. Slovom, Cech mágov mal pred sebou sľubnú budúcnosť. No ich účinkovanie nemalo trvať dlho.
Lebo potom sa niečo pokazilo.
Mágovia, všetci spiaci v spoločnej miestnosti, začali mať nepríjemné sny. Každé ráno sa budili unavení a vytrasení. Ako keby na nich v noci niečo pôsobilo. Snáď ich vlastná mágia, nevedomky vyvolávaná v spánku. Ani Rafael, ktorého prioritou bola psychická mágia – pôsobenie mysle mága na myseľ iných ľudí – si s tým nevedel rady.
Samozrejme, unavený mág rovná sa nefunkčný mág. Bolo treba s tým niečo robiť. Kvalita služieb klesala, a ľudia sa začali sťažovať. Spočiatku menej, lebo mágovia mali rešpekt, ale neskôr, keď zistili, že mágovia sa sotva zmôžu na viac ako dve - tri kúzla, už nadávali otvorene. Mágovia vyzerali vskutku strašne, mali sinavú pokožku, hlboké vrásky a únavu v očiach. Niektorí poverčivejší obyvatelia sa ich začali báť. Tvrdili, že je to trest za zmluvu s diablom, ktorú podpísali, aby mohli čarovať. Naozaj bolo treba zasiahnuť.
Ale Rafael nerobil nič.
Presnejšie, nerobil nič, čo by situáciu zlepšilo. Užíval si život – bol známy, rešpektovaný, obávaný, mal moc aj peniaze z cechu. Predvádzal sa, oslavoval, rozhadzoval peniaze. V noci sa pohyboval po pochybných miestach.
Takže to do svojich magických rúk musel vziať Artwan. Nezvládal to tak dobre, ako predtým Rafael, ale aspoň zastavil pokles. Nariadil prísne pravidlá. Mágovia sa držali na uzde a nenechávali sa rozhnevať urážkami neprajníkov. Všetci spávali tak dlho, ako sa len dalo, samozrejme, okrem Rafaela. Artwan organizoval aj verejné vystúpenia na námestí, kde sa snažil ľuďom dokázať, že ich mágia je prirodzeného pôvodu, nie pekelného.
Cech zastavil svoj pád, ba dokonca sa zdalo, že za chvíľku sa začne znova rozvíjať.
No Rafael to prehnal. Pri jednom zo svojich nočných výletov si riadne vypil, niekto ho rozhneval, no a potom už stačilo jedno dievča odmietajúce jeho spoločnosť, a bolo to... zabil ju.
Keď si uvedomil, čo spravil, letel naspäť do Artwanovho domu. Dvere zabuchol, zatiahol závoru a bežal hore do svojej izby.
Mágovia sa prebudili, čudujúc sa, čo sa mu stalo. Vysvetlenie na seba nenechalo dlho čakať. Pred domom sa zhromaždil rozzúrený dav, posilnený či už poverami a rečami, alebo vidlami a fakľami. Artwan im nechcel neuvážene otvoriť. Keďže vôbec netušil, prečo prišli, vyslal mladého Surta na výzvedy – bol najnovším členom, takže sa ešte mohol medzi ľuďmi pohybovať bez podozrenia. Vybehol tajným zadným východom do noci a ostatní mágovia sa zatiaľ snažili presvedčiť Rafaela, aby otvoril dvere.
Rafael neodpovedal, tak Artwanovi nezostávalo nič iné, než nepokojne sedieť za stolom a čakať.
Potom, po čase, ktorý sa Artwanovi zdal naozaj stelesnením večnosti, pribehol udychčaný Surt. Rozhovoril sa o tom, čo videl. Od ľudí pred domom počul o akejsi vražde, čo sa stala v jednej zapadnutej uličke. Nechal sa tam doviesť, aby sa presvedčil na vlastné oči. V uličke naozaj ležala mŕtva dievčina, s telom značne spáleným. Jediné, čo nebolo dotknuté plameňom, bola tvár, a tá bola brutálne, ale zároveň profesionálne zohavená. A to všetko bez použitia jediného nástroja. Nebolo pochýb, že to spravil mág
Artwanovi to pomaly začínalo dochádzať – skrslo v ňom nejasné a mrazivé tušenie. Zvolal všetkých mágov a opýtal sa ich na kúzla použité v tomto prípade. Zapáliť obeť by vedela väčšina z nich. Ale takto zohaviť tvár vedel len jeden. Holohlavý mužík zvaný Plean.
To už do seba začali zapadať jednotlivé kúsky skladačky. Toto kúzlo vymyslel Plean len pred týždňom, ako priznal. Plean však bol celý večer s nimi, v spoločnej miestnosti. Bolo jasné, že on to dievča nezohavil. Zároveň bol práve štrnásty deň mesiaca. Vedomosti si mágovia medzi sebou vymieňali zvyčajne pätnásteho, niekedy až šestnásteho dňa v mesiaci. Takže o tom kúzle ešte nikomu oficiálne nepovedal. Bola tu ešte možnosť, že ho niekoho naučil súkromne, ale on odprisahal, že nie.
Nuž a teraz sa Artwan už naozaj roztriasol. Bol to predsa Rafael, kto sa zaujímal o psychické kúzla. To on sa snažil ovládať myseľ iných. To on sa budil každé ráno dostatočne čerstvý na to, aby mohol do noci hýriť, zatiaľ čo ostatní padali od únavy. On systematicky vysával vedomosti z hláv spiacich mágov. To on zabil dievčinu a zohavil jej tvár pomocou kúzla, ktoré získal od Pleana, kým on spal.
Desať mágov sa predsa naučí viac kúziel a rýchlejšie ako jeden. Tak preto za mnou vôbec prišiel, pomyslel si Artwan trpko. Potreboval niekoho, kto sa to všetko bude učiť zaňho, aby tie vedomosti potom mohol pohodlne a nebadane získať. Mohol sa predsa na tie kúzla spýtať, premýšľal Artwan. Ale vedel, že niektoré kúzla si mágovia radšej nechávajú pre seba.
Vždy túžil po moci. To Artwan vedel zo všetkých najlepšie.
Vybehol spolu s ostatnými po schodoch hore. Vyraziť dvere nebol problém, aj tak boli staré. Rafael sa na posteli posadil, keď vtrhli. Artwan sa na nič nepýtal. Zdvihol ruky a vlastnoručne ho začal škvariť. Trvalo to dlho, kvôli vyčerpaniu, ale Rafael sa nebránil. Keď začal byť Artwan unavený, pomohli mu ostatní. Nakoniec už nebolo čo páliť. Svedomie Artwana veľmi netrápilo.
Neboli žiadne pochybnosti. Iba ušetril prácu tým vonku.
Potom museli samozrejme utiecť. Dav vonku už začal rozbíjať dvere. Nedbali na opatrnosť a vybehli zadným vchodom všetci naraz. Niektorí z nich padli za obeť davu, ktorý už dom obkolesil. Skončili pod vidlami. Ostatným sa podarilo utiecť.
Aj Artwanovi. Zamieril preč, ďaleko, do iných kútov Maen. Tak ako všetci ostatní – každý svojou vlastnou cestou. Rozpŕchnuť sa, usadiť sa inde a možno založiť nové cechy.
A týmto skončila prvá fáza dejín mágie.
Juraj Ďurajka, 18. 08. 2005
Partneri
