Starec
Stál. Staré, šedivé vlasy mu viali vo vetre a jeho čierne planúce oči pozerali na západ. Jeho rúcho, prastaré ako kosti posledných poctivých ľudí, bolo zošedivené a spráchnivené vekom.
Takže je to tak, toto je koniec.
Veľký, obojručný meč, o ktorý sa opieral, teraz ležal na zemi a vyzeral, akoby tam patril. Červenú žiaru dávno zabudnutého slnka sem - tam preťal nejaký dravec poletujúci nad krajinou.
Ako si sa sem dostal, priateľ? Ach, zaspal som a ocitol som sa tu. Ale na tom nezáleží. Na ničom už nezáleží.
Stál na brale a pozeral na západ. Všade naokolo sa vznášali duchovia bludných duší, kvílili a prosili o poslednú šancu. Cez krvavú clonu, oblak strachu a smútku bolo vidieť postavu starca ako posledný pilier večnosti. Zdvihol sa prach spálených mŕtvol a vietor ho rozfúkal rovno do starcovej zvráskavenej tváre. On na to však nedbal. Nedbal už na nič.
Spomínal na celý svoj dlhý, strastiplný život a lesklé slzy, plné posmrtných výjavov, starostí a zrady, ľútosti a smútku, mu stekali po tvári a padali na vyprahnutú zem.
Bol to dobrý život, život ako každý iný. Naozaj? Samozrejme. Bol som mocným vladárom, mužom cti. Mal som ženy, bohatstvo, moc aj verných priateľov ktorí... Ale, ale, čo si to tu nahováraš, ty starý blázon? Všetko, čo si mal, boli prázdne schránky ktoré si v svojej slepote nazýval ženami a o skutočnej láske, láske založenej aj na duchovných a nie len telesných hodnotách si nikdy nepočul! Všetko, čo si mal, boli krvavé peniaze nadobudnuté plienením a zabíjaním starcov, žien a detí a tvoji radcovia to nazývali kráľovská pokladnica! Všetko, čo si ty blázon mal, bolo vyrezávané zrkadlo lží a vtierania ktoré si nazýval moc! Ach, všetko, čo si mal... Dosť! Je to tak. Ale na tom už nezáleží.
Stál tam a čakal na posledný súd, na svoju konečnú osobnú vojnu, vojnu večnosti. Zvráskavené, bledé ruky sa mu triasli ako vojak v prvej línii, čakajúci na smrť. Kdesi tam v tých krvavých mračnách, tam, kde milióny mŕtvych bojujú v nekonečných, nezmyselných mukách, tam sa nachádza miesto jeho posledného odpočinku.
Nádherná predstava.
Starec sa pousmial, odhalil pri tom žlté, mŕtve zuby a hmotu ktorá bola kedysi jazykom.
Stálo to za to? Myslím život. Bol na niečo dobrý, ak nepočítame bolesť?
Obďaleč zahrmel hrom ako rozsudok toho, ktorý pre mnohých ľudí už dávno neexistuje a začalo pršať. Slzy bohov zmáčali starcovi rúcho a v tichom monotónnom žblnkaní dopadali na krajinu ktorej osud bol už dávno spečatený.
Samozrejme, ty úbohý starec, že stálo. Bolesť, smútok, alebo zrada! Veď sú to len slová, prach obyčajné slová ktoré nám iba dokazujú, že sa ešte oplatí žiť!
Prikývol.
Zaujímalo by ma, či všetci ľudia idú sem, sem do krajín bez nádeje a smiechu. Asi áno... či to bol sedliak alebo kráľ, či starec alebo dieťa, všetci idú sem, pretože sa to tak rozhodlo pri nebeskej partii šachu.
Onedlho bude stáť tam ako ostatní, bude rozsekávať telá iných starcov a kŕmiť sa ich vnútornosťami a... potom, keď ho zabijú, znova vstane a bude pokračovať v nekonečnom utrpení a znova a znova a znova... Nevadilo mu to.
Na ničom už nezáleží.
Musel už urobiť len poslednú vec. Trasúcimi sa rukami schytil svoj starý meč zo zeme a obradne ho pozdvihol nad hlavu. Posledný krát si spomenie na svoju dcéru, posledný krát sa v duchu pomodlí k svojmu bohovi, posledný krát zareve bojový pokrik a pobeží...
Odpočívaj v pokoji...
„Panebože, on je mŕtvy! Náš milovaný kráľ a môj otec zomrel!“ Zavrieska mladá žena a zrúti sa na zem v slzách. Dlhý, smútočný sprievod odnáša telo majestátneho vladára... O pol hodinu smútku (a radosti) vojde krásna dedička trónu do svojej prepychovej komnaty. Na perách jej hraje strašný úsmev uspokojenia a vrecúško s jedom, ktorý večer predošlého dňa vysypala otcovi do čaju, vyhadzuje do ohňa.
„Konečne si umrel ty hnusný, starý chudák. Teraz tu budem vládnuť ja, tvoja dcérenka a prisahám ti, že z tvojej milovanej krajiny nezostane kameň na kameni...“
Partneri
