Práve som sa opäť zabýval v izbe.
„Utešená je, len čo je pravda,“ hovorím si. Veľká, presvetlená, s oknom do dvora. Na podlahe koberec, nábytok taký obyčajný, študentský. Dve postele a dva písacie stolíky jedna obrovská skriňa. Pár poličiek na bielych stenách. Idylku všednosti kazí len povala. Párkrát nás totiž vytopili susedia zhora.
Izbu neobývam sám. Vždy, keď mi je otupno, môžem sa pokochať leguánom. V obrovskom teráriu ho chová jeden z mojich spolubývajúcich. Stará sa o ňu, je to samička, človek zodpovedný aj za zeleň v izbe. Na poličkách si hovejú kvetináče, z ktorých sa ťahá Jano a z jedného sa derie aj svokrin jazyk. Má rád prírodu a život. Popritom študuje medicínu.
O môj domov sa delím ešte s ďalším členom. Neviem presne, čo študuje, nie je tu s nami dlho, ale len letmý pohľad na jeho poličku napovedá, že je knihomoľ. V tom pravom slova zmysle. Má tam naukladané knihy z každého žánru. Taký skeptik utešujúci deti duny.
„Čaute!“ počujem z chodby. To sa vrátil ten knihomoľ. Netuším odkiaľ.
„Nazdar!“ odzdravím, ale pochybujem, že ma počuje.
Vchádza do izby.
„Do našej izby,“ hrdo si pomyslím, „do nášho malého sveta.“
Sledujem, ako si skladá tašku, hádže kľúče na stôl a líha si na posteľ. O mňa sa nezaujíma ani len zamak, ale na to som si dávno privykol. Uprene sa zahľadí na knihy. Asi si chce vziať niečo na čítanie. Len dúfam, že do mňa pritom zasa nevrazí, mamľas jeden.
Vstane, podíde k poličke a načahuje ruku. Vyberá si Platónov štát.
„Takže mladý intelektuál,“ odovzdane si povzdychnem a začínam opravovať pavučinu na mieste, kde mi ju pretrhol.
|